Po skončení bojov medzi povstalcami a habsburským cisárskym vojskom v roku 1711 nastalo v Uhorsku obdobie stabilizácie pomerov. Pozostatkom pohnutých udalostí zostalo aj množstvo opustených dedín. Na základe daňových súpisov z rokov 1715 a 1720 vieme, že začiatkom 18. storočia zostal neosídlený aj Sejkov.
Obec zostala opustená ešte aj v niekoľkých ďalších rokoch. Vôbec sa nespomína vo dvoch rukopisoch, ktoré pochádzajú z prvej tretiny 18. storočia. Starší rukopis pochádza od šľachtica a pavlovského rodáka Adama Horvátha a mladší od významného polyhistora slovenského pôvodu Mateja Bela. Ani v súpise užských dedín z polovice 18. storočia sa Sejkov nespomína. Na základe ďalších historických prameňov môžeme konštatovať, že k znovuosídleniu dediny dochádza začiatkom druhej polovice 18. storočia, kedy sa vrátilo slovenské obyvateľstvo.
Tereziánska urbárska regulácia
Zložitý proces urbárskej regulácie, ktorý mal na podnet panovníčky Márie Terézie vyústiť do spísania povinností poddaných voči zemepánovi, prebiehal v Užskej župe v rokoch 1771 – 1774. Žiaľ samostatné sejkovské písomné materiály súvisiace s urbárskou reguláciou sa nám nezachovali. Samozrejme, po opätovnom osídlení dediny sa miestnych poddaných týkali povinností zakotvené v celokrajinskom urbári. Poddaný, ktorý držal celú usadlosť, bol povinný odpracovať svojmu zemepánovi ročne 52 dní so záprahom alebo 104 dní ručnej roboty. Poddaní so zlomkovými usadlosťami museli robotovať pomerne k držaným usadlostiam t.j. držiteľ polovičnej usadlosti robotoval 26 dní so záprahom alebo 52 dní ručne, štvrtinovej odrábal 13 dní so záprahom alebo 26 dní ručne atď. Želiari museli odpracovať ročne 18 dní, podželiari 12 dní ručne. Urbár presne stanovoval aj naturálne a peňažné povinnosti, ktoré mal každý zapísané v urbárskej tabele pri svojom mene.
V roku 1785 panovník Jozef II. zrušil v Uhorsku nevoľníctvo, čím odstránil bezprávne postavenie poddaných a obnovil ich osobné slobody. Poddaní sa už mohli slobodne sťahovať, zemepán ich nesmel z pôdy vyhnať, ani usadzovať v iných oblastiach, slobodne si mohli zakladať rodiny, vykonávať pracovné činnosti, dávať deti do škôl či disponovať vlastným majetkom. K vrchnosti tak boli viazaní už len ekonomicky – prostredníctvom prenájmu pôdy. Všetky základné povinnosti poddaných vymedzoval urbár – ak chcel zemepán niečo naviac, bol povinný s poddanými uzavrieť zmluvu a za prácu im musel riadne zaplatiť. Urbárom sa sejkovskí poddaní museli riadiť až do polovice 19. storočia.
„Sčítanie duší“
Za určitý súpis poddanského obyvateľstva možno považovať materiál z čias urbárskej regulácie. Presnejšie údaje o stave obyvateľov však pochádzajú až z obdobia tzv. jozefínskeho sčítania(to prebehlo v rokoch 1784 – 1787).
Do dnešných dní sa nám zachoval aj tzv. regnikolárny súpis – jedinečná písomná štatistika z roku 1828. Zápisy hovoria o tom, že v Sejkove („Szekó“) bolo v tom čase 366 obyvateľov v 35 domoch (v tom istom roku v Krčave žilo 346 obyvateľov v 47 domoch). V súpise sú uvedené priezviská „hláv“ poddanských rodín – G. Szinkanyin, Andrej Juhász, Pavol Misyánszki, Vasiľ Kirila, Andrej Huszár, Vasiľ Román, Ján Selepka, Ivan Petrás, Ján Balkó, Ján Papinczák, Pavol Stefán, Andrej Modrák, Ján Csukalyszki, Štefan Valyo, Michal Voch, Michal Valykovicz, Ján Matyovszki, Šimon Baricsik, Ján Volosin, M. Delyacsák, Ján Maszkaly, Ján Ohrazsanszki a dvaja židovskí nájomcovia. V súpise máme uvedených predstaviteľov obce – richtára Michala Vocha a šiestich prísažných Vasiľa Kirila, Jána Csukalyszka, Andreja Huszára, Jána Maszkálya, Jána Ohrazsanszkého a Jána Volosina.
Národnostné a náboženské zloženie sa zaznamenávalo až od prvého moderného sčítania obyvateľstva z roku 1869. Neskôr nasledovali ďalšie sčítania.
Sejkov i okolie sú podrobne zachytené na mapách prvého vojenského mapovania (tzv. jozefínske mapovanie) zo 80. rokov 18. storočia. Mapy sú spracované v mierke 1:28 800. Vzdialenosť v nich je udávaná v krokoch alebo hodinách (v tej dobe sa počítalo, že za jednu hodinu prejde človek vzdialenosť približne 3,8 kilometra). Navyše lokalita je na mape zachytená pod názvom „Zaiku haüser“. V tom čase to bola vlastne osada s niekoľkými domami, zakreslená neďaleko dediny Krčava. Na mape z druhého vojenského mapovania v roku 1826 je dobre vidieť ako sa lokalita za niekoľko desiatok rokov rozrástla do obnovenej dediny. Pri dedine Sejkov („Sejkova“, „Szejkó“) vojenskí kartografi zakreslili potok Orechová a samotu Bukanecz. V blízkosti dediny sa nachádzal lesný porast pod názvom „Klucs Wald“.
Podrobná katastrálna mapa Sejkova sa zachovala z roku 1864. Jednotlivé chotárne názvy sú tu zapísané latinkou („Berezinszki Jarok na Mihalovej dolinye“ – potok, „Dlúhý láz, Dolišče, Ibrányi láz, Karcsava potok, Nyirjes, Orehova potok, Repjanki, Sztocsok, Tanya, Topolina, Vinicska“).
Obecný erb
S podrobným katastrálnym mapovaním súvisí aj najstarší známy obecný erb. Na dvoch písomnostiach z roku 1864 súvisiacich s mapovaním sa nachádza sejkovská obecná pečať. Erbové pečatidlo obce z 19. storočia ukazuje, že pre obyvateľov obce mal veľký význam Orechovský potok. Na pečatidle vidno vodný tok s plávajúcim veľkým sumcom. Kruhopis pečatidla znie: SZEKO HELY(ség) PEC(sétje). Z tohto starého erbu vychádzali aj autori súčasného obecného erbu.
Náboženské pomery od polovice 18. storočia
Po obnove dediny v druhej polovici 18. storočia došlo aj k obnove tunajšieho náboženského života. V dedine popri sebe žili protestanti (kalvíni a ojedinelí luteráni), rímskokatolíci, veriaci východného obradu a neskôr i židovskí veriaci.
Jenkovská rímskokatolícka farnosť
V roku 1789 zriadil jágerský biskup v Jenkovciach kaplánstvo. V roku 1804 pápež z časti jágerského biskupstva vyčlenil nové Satmárske biskupstvo (jeho sídlo bolo v meste Satmár – dnes Satu Mare, Rumunsko). Šesť rokov po vzniku tohto biskupstva satmársky biskup Peter Klobusiczký povýšil Jenkovce na samostatnú farnosť. K filiálkam novozriadenej farnosti patrili obce Bežovce, Krčava, Kristy, Lekárovce (za Uhom), Nižné Nemecké, Pinkovce, Sejkov, Svätuš, Tašuľa, Vyšné Nemecké a Záhor. Keďže farnosť bola pomerne rozsiahla, pri jenkovskom farskom úrade biskupstvo neskôr zriadilo kaplánsku stanicu. Prvým známym kaplánom bol rehoľník Tomáš Davcsík. Zo zápisu kanonickej vizitácie z roku 1832 vieme, že jenkovský farský drevený kostol, postavený v rokoch 1793 až 1794, bol v zlom stave. Z tohto dôvodu biskup nariadil postaviť nový kostol i novú faru. Pozemok v strede dediny na tento účel darovala Juliana Banovicsová, rodená Pribíková – patrón kostola však výstavbu povolil až neskôr. V roku 1809 Pavol Arvay, farár v obci vyšné Domanice, inicioval výstavbu dvoch menších kaplniek v Jenkovciach – prvá bola zasvätená sv. Jánovi Nepomuckému a druhá sv. Vendelínovi. V rokoch 1852 – 1855 bol vo farskej obci postavený nový murovaný klasicistický kostol, zasvätený svätému Štefanovi – uhorskému kráľovi. Posviacka hrubej stavby sa konala dňa 20. augusta 1853 astavebné práce pokračovali ďalej. V roku 1871 dostavali vežu, opravy i úpravy kostola boli realizované aj v nasledujúcom období (v rokoch 1886 a 1893). V roku 1868 dal patrón postaviť novú farskú budovu a pre potreby farnosti vyčlenil rozsiahle pozemky. Až do výstavby vlastného filiálneho kostola sejkovskí rímskokatolíci navštevovali tento farský kostol. V roku 1914, resp. v roku 1915 jenkovský rímskokatolícky úrad spravoval aj miestnu ľudovú školu a ružencovú spoločnosť.
Zoznam duchovných v rímskokatolíckej farnosti Jenkovce
Páter Cyprián Kubička, OFM
Kaplán a potom administrátor v rokoch
1804 – 1835
Štefan Varga
1835 – ?
Samuel Sepessy
? – ?
Jozef Spiegel
? – 1851 (zomrel 6. mája 1851)
Karol Gondolovič
1851 – 1880 (zomrel 21. septembra 1880)
Jozef Benkö
1880 – 1900 (dekan a užský archidiakon)
Pavol Horatius
14. decembra 1900 – 1914
František Svoboda
Od roku 1914
Vo filiálnej obci Sejkov ku starým rímskokatolíckym rodinám patrili Dulayovci, Mislanszkovci, Huszarovci, Kátsovci, Roskovci, Valkótskovci, Baskóvszkovci, Grusovszkovci, Papinszákovci. V roku 1832 na základe kanonickej vizitácie satmárskeho biskupa vieme, že v Sejkove bývalo 116 rímskokatolíkov (91 schopných, to znamená po prvom svätom prijímaní a 25 neschopných spovede), 173 gréckokatolíkov, dvaja kalvíni, traja luteráni a 14 židia. V rokoch 1894 – 1897 si sejkovskí rímskokatolíci vybudovali vlastný kostol zasvätený Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Materiálnu a finančnú podporu im pri výstavbe tohto objektu poskytli satmársky biskup Július Meszlényi a rodina grófa Viliama Stáraia (Sztáray). Oltárna maľba Božského Srdca bola darom spomínaného biskupa, ktorý v roku 1898 kostol aj konsekroval. Celkový počet sejkovských rímskokatolíkov vykazoval stabilnú úroveň, príliš neklesal ani nestúpal.
Gréckokatolícka farnosť vo Vyšnom Nemeckom
V polovici 18. storočia navštívil uniatske (gréckokatolícke) farnosti v Užskej stolici mukačevský biskup Michal Manuel Olšavský. V tom čase vo Vyšnom Nemeckom (farská obec) stál drevený Chrám sv. archanjela Michala so šindľovou drevenou strechou. Farárom tu bol Vasiľ Zacharias. Vo filiálkach sa nenachádzal žiadny chrám. Vo farskej obci bývalo len 9 sedliackych a 4 želiarske gréckokatolícke rodiny. Miestny farár vizitujúcemu biskupovi spomenul i to, že veriaci vo farnosti nesvätili nedeľu, ale sobotu.
Až do oficiálneho vzniku Mukačevského biskupstva v roku 1771 uniati (gréckokatolíci) patrili pod právomoc jágerského biskupa. Po vzniku spomenutej diecézy dochádza k utváraniu organizačnej štruktúry uniatskej (gréckokatolíckej) cirkvi, čoho dôkazom sú cenné údaje, zachytené v eparchiálnych záznamoch a neskôr v schematizmoch. Ku gréckokatolíckej farnosti vo Vyšnom Nemeckom patrili filiálky Krčava, Nižné Nemecké, Sejkov, Jenkovce.
Zoznam duchovných gréckokatolíckej farnosti vo Vyšnom Nemeckom
Juraj Demjánovics
Doložený v roku 1792, 1806
Ján Chnatizsak
1821 – 1833
Kecskés Andrej
1832 – 1835
Mikuláš Danilovics
1835 – 1837
Antonius Kaminszky
1837 – 1841
Basilius Bubrjak
Doložený v roku 1856, 1859
Štefan Dzubay
Doložený v roku 1861, 1864, 1868, 1870
Emil Artimovics
Doložený v roku 1886, 1888
Anton Pajkossy
Doložený v roku 1899
Vo filiálnej obci Sejkov v roku 1792 žilo 69, v roku 1798 – 132 a v roku 1806 – 170 gréckokatolíkov. V roku 1792 Sejkovčania uvedenej konfesie prislúchali ku gréckokatolíckej farnosti Vyšné Nemecké, Sobraneckému dekanátu a Užskému archidiakonátu. Z údajov eparchie k danému roku sa dozvedáme, že miestni gréckokatolíci odvádzali pre farské potreby osem nemeckých, respektíve rýnskych zlatých a 43 grajciarov. Podrobnejšie informácie poskytujú súhrne údaje z roku 1806. Sejkov obývalo aj šestnásť sedliackych gréckokatolíckych rodín, päť obdobných želiarskych a šesť podželiarskych rodín. Spolu 132 veriacich bolo schopných a 38 neschopných spovede. Do roku 1805 farár zosobášil dvadsaťtri sejkovských uniatských manželstiev a v tom istom roku jeden pár. Štyria veriaci východného rítu si zobrali rímskokatolíčku, respektíve rímskokatolíka. V uvedenom roku prišli na svet desiati gréckokatolíci a štrnásti svet opustili.
Ku sejkovským gréckokatolíckym rodinám patrili Bobikovci, Szinkaninovci, Ohradzanszkovci, Mitróvci, Zahortsakovci, Hriczakovci, Besovskovci, Mocsaranszkovci. Gréckokatolíci pôvodne patrili medzi menej majetných. Ale už na konci 18. storočia sa časti z nich podarilo v sociálnej hierarchii vystúpiť vyššie a zaradiť sa do vrstvy bohatých dedinských gazdov. Gréckokatolíci tvorili v dedine najpočetnejšiu náboženskú komunitu. Svoj vlastný filiálny chrám, zasvätený svätému Jurajovi, si však vybudovali až v roku 1908. Tento chrám je jedinou tunajšou nehnuteľnou kultúrnou pamiatkou zapísanou v Ústrednom zozname pamiatkového fondu Slovenskej republiky.
V roku 1877 v Sejkove bývalo okrem 114 rímskokatolíkov a 171 gréckokatolíkov aj 13 reformovaných a 20 židov.
Málopočetní sejkovskí reformovaní kresťania (kalvíni) patrili pod farský úrad v Jenkovciach.
Začiatkom 19. storočia sa do obce prisťahovali aj vyššie spomínaní obyvatelia židovského vierovyznania, ktorí patrili do bežovkej židovskej náboženskej obce.
Počet veriacich jednotlivých konfesií na základe sčítania z roku 1900
Gréckokatolíci
244
Rímskokatolíci
111
Reformovaní kresťania
(kalvíni)
3
Židia
14
Hospodárske a sociálne pomery od roku 1848
Tzv. marcovými zákonmi z roku 1848 uhorský snem zrušil poddanstvo a nastolil základné občianske slobody. Zrušenie poddanstva ostalo v platnosti i po definitívnom víťazstve cisárskych jednotiek a po porážke revolúcie v lete 1849. Prevratné zmeny nastali vo všetkých sférach života na vidieku. Urbárski roľníci sa zmenili na roľníkov, hospodáriacich na vlastnej pôde, pričom užívali i niektoré spoločné pozemky (napr. pasienky). V rukách šľachty ostali statky, resp. veľkostatky. Osobná závislosť bývalých želiarov, podželiarov a ďalších nemajetných ľudí sa zmenila na závislosť ekonomickú – živili sa námezdnou prácou na veľkostatkoch alebo službou u miestnych zemanov či bohatších gazdov. Z tejto sociálnej skupiny sa vytvorila vrstva deputátnikov, poľnohospodárskych robotníkov a nádenníkov.
Aj po zmene pomerov zostali najväčšími vlastníkmi v Sejkove členovia zemianskych rodín Pribék a Ibrányi, Korányi a Thuránszki.
Po hospodárskej kríze v roku 1873 začala aj v najvýchodnejšej časti Slovenska „vysťahovalecká horúčka“. V 70. rokoch 19. storočia – v dôsledku viacnásobnej neúrody zemiakov a malej možnosti zárobku – vysťahovalectvo začalo nadobúdať čoraz väčšie rozmery. Mnohí Sejkovčania tiež hľadali šťastie za „veľkou mlákou“ – v Amerike.
Do roku 1918 odišlo do Spojených štátov amerických napríklad viacero ľudí z rozvetvenej rodiny Kirila. Odcestovali aj členovia ďalších rodín. Ich cesta sa zvyčajne začínala v jednom z nemeckých prístavov (jeden zo zápisov v lodnom dotazníku uvádza obec v podobe „Szekó“).
V roku 1893 boli v sejkovskom chotári ako veľkostatky (hospodárstvo s výmerou nad 100 katastrálnych jutár – kj) charakterizované hospodárstva Ladislava Korányiho (rozloha – 281 kj, z toho 196 kj ornej pôdy, 3 kj záhrad, 33 kj lúk, 47 kj pasienkov, 0 kj lesa a 2 kj nevyužitej pôdy) a Františka Thuránszkeho (výmera – 288 kj, z toho 193 kj ornej pôdy, 3 kj záhrad, 41 kj lúk, 47 kj pasienkov, 0 kj lesa a 4 kj nevyužitej pôdy).
Koncom 19. storočia bolo v Sejkove celkovo 88 hospodárstiev. V katastri sa nachádzalo 843 kj polí, 33 kj záhrad, 166 kj lúk, 114 kj pasienkov a 45 kj neúrodnej pôdy. Obecný chotár s intravilánom mal celkovú rozlohu 1 201 kj. Obyvatelia využívali ako ťažnú silu najmä konské dvojzáprahy, v minimálnej miere volské dvojzáprahy. Chovali hovädzí dobytok, kone, ošípané, hydinu, držali včely. Pestovali tiež ovocné stromy (jablone, hrušky, višne, broskyne, marhule, slivky, orechy a moruše).
V roku 1910 sa najviac tunajších obyvateľov živilo poľnohospodárstvom a len niekoľkí remeslom či obchodom. Zo 69 hospodárstiev ani jedno nebolo charakterizované ako veľkostatok, prevažovali tu hospodárstva s celkovou výmerou pod 10 kj. Podľa štatistiky stálo v obci najviac domov z dreva so slamenou strechou. V roku 1910 stálo v dedine 91 budov – z nich 2 boli murované (z kameňa alebo tehly), 26 bolo zhotovených z kombinovaného materiálu, 4 z váľkov a 59 z dreva. Šindľové strechy malo 38 domov, 8 domov malo strechy z pálenej škridly a 45 zo slamy (župy). Zo 430 tunajších obyvateľov (199 mužov a 231 žien) vedelo plynule čítať a písať iba 244 dedinčanov. Z celkového počtu Sejkovčanov sa k slovenskej národnosti hlásilo 402 obyvateľov, k maďarskej 17 dedinčanov, k nemeckej 10 ľudí, 1 obyvateľ sa prihlásil k inej národnosti. V dedine žilo 5 kalvínov, 156 rímskokatolíkov, 259 gréckokatolíkov, 10 židov.
Názvy obce a administratívno-správna príslušnosť
V 19. storočí názov obce nachádzame pod rozličnými obmenami ako Szeko, Sékő, Székó, Sěkow, Od roku 1863 už vystupuje pod oficiálnym maďarským názvom Székó, v hovorenej reči ľudu však stále Sejkov.
V roku 1850 Sejkov patril do okresu Užhorod, v roku 1869 k sobranskému okresu a najneskôr od roku 1880 opäť do okresu Užhorod.
Jenkovský notársky úrad
Najneskôr od začiatku 20. storočia patril Sejkov spolu s ďalšími obcami pod notársky a matričný úrad so sídlom v Jenkovciach (v Jenkovciach bola aj pošta) užhorodského slúžnovského okresu. Na notariáte si mohli obyvatelia vybaviť dôležité úradné záležitosti (napr. majetkové prepisy). Až do roku 1895 sa údaje o narodeniach, úmrtiach a sobášoch zapisovali iba do cirkevných matrík (podľa vierovyznania) – neskôr sa zaviedli aj štátne matriky. V 90. rokoch 19. storočia bol tiež oficiálne povolený civilný sobáš.
Školské pomery
Z prvej polovice 60. rokov 19. storočia poznáme prvé doklady o sejkovskej ľudovej škole, ktorú udržiavala gréckokatolícka cirkev. V roku 1864 učiteľ Andrej Ungvary v škole vzdelával 57 žiakov. V roku 1868 bola v Rakúsko-Uhorsku uzákonená povinná šesťročná školská dochádzka. Napriek tomu deti z dediny poväčšine dochádzali do školy len počas troch – štyroch zimných mesiacov, zvyšné týždne v roku museli pomáhať rodičom pri poľnohospodárskych prácach. V dedinských ľudových školách sa vyučovalo písanie, čítanie, počítanie a základy náboženstva. Vyučovacím jazykom bola maďarčina, náboženstvo sa učilo podľa jednotlivých vierovyznaní. Žiaci pri písaní používali grifeľ a bridlicovú tabuľku. Na jej jednej strane boli vodorovné riadky, na druhej strane štvorčeky na počty (tie mali len niektoré tabličky). Miestny učiteľ pôsobil aj ako kantor v tunajšom kostole.
Prvá svetová vojna
V lete roku 1914 začala prvá svetová vojna. Po jej vypuknutí vyhlásili mobilizáciu i v Rakúsko-Uhorsku. Cez územie dnešného Slovenska viedli dôležité zásobovacie trasy. Po železnici prechádzali transporty s vojakmi, ranení boli odsúvaní do tyla. V jeseni 1914 bola napr. stanovená výkonnosť železničných staníc – na michalovskú železničnú stanicu pripadli štyri transporty denne. Svedkom bojovej konfrontácie sa v rokoch 1914 – 1915 stala i severovýchodná časť Slovenska. Najbližšie k našej oblasti sa dostal front v novembri 1914 na Krivoštianku nad Strážskym, ktoré sa na päť dní ocitlo vo frontovom pásme. Jar 1915 priniesla pre ruskú armádu pohromu – rakúsko-uhorská armáda ju každým dňom vytláčala a posúvala vojnové operácie mimo slovenského územia. Sejkov s okolím sa do pásma bojov nikdy nedostal, preto bolo v úradných hláseniach konštatované, že vojnové udalosti obec nijako nezasiahli.
Celkovo však situácia v Rakúsko-Uhorsku bola počas vojny veľmi zlá – zásobovanie potravinami viazlo, ceny rástli rýchlym tempom. Z obchodov pomaly zmizlo všetko – múka, masť, cukor, textil, obuv i petrolej. „Čierny obchod“ prekvital. Veľká časť mužov bola mimo domova, množstvo pôdy nemal kto obrábať. Bremeno prác na gazdovstve tak museli niesť ženy a deti. V lete 1915 sa k tomu pridali rekvirácie obilia, zemiakov, dobytka – situácia obyvateľstva sa ešte viac zhoršila.
Aj na území Užskej stolice boli zajatci, srbskí a neskôr ruskí vojaci, využívaní na rôzne práce v hospodárstve. Od leta 1915 pracovali na veľkostatkoch, v rôznych podnikoch v Sobraniec a okolí.
Mnohí obyvatelia Sejkova sa priamo zúčastnili vojnových operácií, väčšina z nich v radoch 66. pešieho pluku rakúsko-uhorskej armády, doplňovaného v Užskej stolici. Po brancoch a vycvičených vojakoch boli postupne moblizované staršie ročníky až napokon v lete 1915 museli rukovať aj päťdesiatroční. V bojoch na východných a južných bojiskách viacerí občania padli, iní sa dostali do zajatia.
Nemými svedkami udalostí prvej svetovej vojny sú vojenské cintoríny. Najbližšie k Sejkovu sa takéto cintoríny nachádzajú v Michalovciach (252 pochovaných vojakov) a v Strážskom (22 pochovaných vojakov v piatich hroboch).
V poslednom roku vojny vyvrcholila kríza a v celej krajiny sa prejavili dôsledky rozpadu hospodárstva. Sprevádzal ich nezadržateľný rast cien základných životných potrieb, ktorý nemohlo zastaviť ani centrálne určovanie maximálnych cien. Kým r. 1914 stála siaha (metrovica) dreva na kúrenie 16 korún a 1 kgnafty 30 halierov, v roku 1915 museli zaplatiť 50 korún za siahu dreva a 1 korunu za kilo nafty. Onedlho postupne vymizli z obchodov výrobky ako sviečky, mydlo, petrolej, sóda, obuv či šatstvo. Obchodníci ich potom predávali na čiernom trhu za niekoľkonásobne vyššie ceny. Kvôli nedostatku oblečenia nariadili v októbri 1918 úrady pochovávanie mŕtvych v papierových šatách. Odchod mužov na front, vojnové dodávky a rekvirácie spôsobovali biedu vyčerpaného obyvateľstva, ktoré neraz stálo na pokraji hladu. V takejto situácii sa šírili rôzne epidémie. V máji 1915 vypukla v Užskej stolici cholera a niekoľko prípadov ochorenia bolo zaznamenaných aj v okolí Sejkova. Na sklonku vojny, v októbri, zasiahlo okolie mestečka Sobrance aj dovtedy neznáma epidémia španielskej chrípky.
