Sejkov po roku 1945

Dejiny obce od oslobodenia po rok 1948
Sejkov oslobodili pravokrídelné jednotky 18. armády Generálporučíka J. P. Žuravľova 4. ukrajinského frontu v posledný operačný deň  Východokarpatskej operácie 28.októbra 1944. Oslobodenie obce síce prinieslo obyvateľom Sejkova úľavu, ale nová situácia si vyžadovala urýchlené riešenie bezprostredných následkov prechodu frontu. Oslobodená obec sa na dlhšie obdobie stala terčom nemeckých útokov (či už pechotných alebo delostreleckých).
Vytlačením nepriateľských jednotiek z územia Československa opätovne vznikala pôvodná republika. Staré orgány štátnej správy a samosprávy počas prechodu frontovej línie zanikli alebo boli odsunuté a namiesto nich sa vytvárali nové. Samotný Sejkov spravoval Okresný národný výbor (ONV) v Sobranciach.
Národné výbory sa oficiálnymi inštitúciami v mestách a dedinách stali nariadením predsedníctva Slovenskej národnej rady (SNR) z dňa 7. apríla 1945.
V roku 1945 boli zrušené notárske úrady a nahradili ich Obvodné úrady Miestnych národných výborov (OÚ MNV) – medzi ich úlohy patrila najmä koordinácia činnosti jednotlivých MNV v obvode. Obec spadala pod OÚ MNV v Krčave.
Prvým povojnovým správcom obce sa stal Juraj Kotlár ml. a pod jeho vedením sa v obci sformovala i Komunistická strana Slovenska. Po ňom na jeden mesiac prevzal správu obce Juraj Lachyta. Po mesiaci až do volieb obec opätovne spravoval Juraj Kotlár mladší.
Život na oslobodenom území ovplyvňovali poverené zložky sovietskej i československej armády, pričom tie úzko spolupracovali s novovzniknutými miestnymi orgánmi moci – národnými výbormi. Pod vedením Komunistickej strany Československa (KSČ) sa tak formovalo nové spoločenské zriadenie a v súvislosti s tým i štátna správa.
Základnou úlohou štátu po skončení vojny bolo odstrániť, resp. nahradiť vzniknuté škody. Kompenzáciám mal poslúžiť i majetok skonfiškovaný zradcom a kolaborantom. V plánoch bola rekonštrukcia zničených ciest, mostov, poskytovanie finančných príspevkov občanom na úhradu vojnových škôd, prideľovanie stavebného materiálu na stavbu domov a ich opravu. Tieto kompenzácie však neboli dostatočné, často meškali.
V prvých povojnových rokoch občania zrekonštruovali vojnou značne poškodenú budovu štátnej ľudovej školy, kde opätovne začala výučba.
Úlohy, ktoré stáli pred novými správnymi orgánmi a obyvateľmi miest či obcí, mali rôzny charakter – k dispozícii však boli iba skromné prostriedky. Práca MNV v povojnových rokoch bola veľmi ťažká. Poslanci museli riešiť množstvo úloh. V prvom rade bolo potrebné zabezpečiť zásobovanie obyvateľov potravinami, ktorých bolo veľmi málo. Vláda obnovila prídelové hospodárenie. Potravinové lístky na múku, masť, mäso a cukor evidoval a rozdeľoval MNV. Aj textilu bolo málo. Na ten boli zavedené tzv. body, ktoré taktiež prideľoval MNV. Každá rodina dostala istý počet bodov, určujúcich presný počet výrobkov, ktoré mohla kúpiť lacnejšie ako bez bodov. Medzi nedostatkové tovary patrila aj obuv, najmä pre deti.
Správy v obci, až do vybudovania miestneho rozhlasu, vyhlasovali bubnovaním.
Po skončení 2. svetovej vojny prebehli v politickom živote viaceré radikálne zmeny. Vláda vydávala dekréty o konfiškácii a rozdelení pozemkového majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov. Neskôr bolo niektorým Nemcom a Maďarom upravené alebo aj odobrané občianstvo. V celom štáte sa pátralo po zločincoch a kolaborantoch. V obci sa nenachádzali majetky Nemcov a Maďarov.
Na základe vyhlášky ONV v Sobranciach došlo v roku 1946 k spočítavaniu hrobov padlých príslušníkov Červenej armády. V katastri Sejkova sa nachádzal jeden hrob s jedným padlým vojakom ČA.
Aj po skončení vojny si ekonomika Sejkova zachovala agrárny charakter, väčšina obyvateľov pracovala v poľnohospodárstve. Najväčšiu časť chotára zaberala poľnohospodárska pôda.
Obec aj naďalej ostávala bez významnejších výrobní. Po vojne tu pracovalo iba niekoľko remeselníkov.
Rozvíjalo sa znova súkromné podnikanie. V roku 1947 ohlásil Pavol Ivaničko kramársku živnosť. V tomto roku bola vydaná aj živnosť na námezdné mlátenie obilia pre Jána Buksára. Po vykonanej revízii živnostenského oprávnenia bola aj Jurajovi Karchovi živnosť na námezdné mlátenie obilia vrátená. Neskôr sa mlátením obilia živil aj Ján Koroman.  Juraj Kirila vykonával podkováčsku živnosť. Michal Sninský ohlásil živnosť so zmiešaným tovarom. Krajčírsku živnosť v obci vykonával Ján Kirila.
Funkciu hájnika v povojnovom období zastával Štefan Tkáč.
Tabuľka.  Počet obyvateľov v Sejkove a okolitých obciach obvodu Krčava v roku 1947.
Obec číslo
Obec
Deti do 3 rokov
Deti o 3 do 14 rokov
Muži nad 14 rokov
Ženy nad 14 rokov
Spolu
1.
Krčava
39
98
137
165
439
2.
Vyšné Nemecké
10
49
86
91
236
3.
Husák
30
100
117
150
397
4.
Sejkov
35
90
120
153
398
5.
Petrovce
42
130
180
202
554
6.
Koromľa
60
145
197
220
622
Spolu
216
612
837
981
2 646

 

Politické strany z predošlého obdobia boli rozpustené. V ďalšom období mohli pôsobiť iba strany, ktoré sa sformovali v priebehu protifašistického odboja a boli súčasťou Národného frontu (NF). Na Slovensku – najdôležitejšie politické strany – Komunistická strana Slovenska (KSS) a Demokratická strana (DS) – mali svoje miestne organizácie (MO) aj v Sejkove.
Najvýznamnejšou politickou udalosťou v roku 1946 sa stali voľby do Národného zhromaždenia, ktoré sa uskutočnili 26. mája. V sobranskom okrese získala Demokratická strana najvýraznejší volebný úspech. Demokratická strana získala 90,33% a Komunistická strana Slovenska „len“ 6, 71%, hlasov.
Pozície komunistov sa značne oslabili. Na základe volebných výsledkov sa na prelome rokov 1946/1947 uskutočnila na Slovensku rekonštrukcia členstva jednotlivých národných výborov.
Na  základe výsledkov vo voľbách bol do funkcie predsedu MNV vymenovaný v Sejkove J. Kirila. Ten svoju funkciu vykonával až do februára 1948, kedy sa zmenila politická situácia v krajine.
Politická kríza, ktorú vyvolala demisia ministrov nekomunistických strán vo vláde, vyvrcholila februárovými udalosťami roku 1948 – tie znamenali počiatok budovania socializmu v republike (moc v štáte vtedy prebrali komunisti a udržali si ju až do roku 1989). Na výzvu predsedu vlády K. Gottwalda členovia a prívrženci Komunistickej strany Slovenska (KSS) zakladali v mestách a obciach akčné výbory (tie časom prevzali reálnu politickú moc), realizovali sa tiež opatrenia na zabezpečenie poriadku.
Sejkov v rokoch 1948 – 1968
Februárový prevrat v roku 1948 bol začiatkom zásadného prelomu v politickom, spoločenskom a kultúrnom vývoji. Zmena viedla k nastoleniu režimu, ktorý v rôznych modifikáciách pretrval viac ako štyridsať rokov. Aj v Sejkove, podobne ako na iných obciach, vznikol na výzvu predsedu vlády koncom februára 1948 miestny akčný výbor (MAV) Národného frontu (NF) kontrolovaný komunistami, ktorý mal zabezpečiť prevzatie moci do ich rúk. Na ich návrh došlo k rozpusteniu miestneho národného výboru (MNV) a vytvoreniu dočasnej miestnej správnej komisie (DMSK), v ktorej členov nominovaných rozpustenou Demokratickou stranou (DS) nahradili členovia alebo osoby blízke komunistickej strane (KSS).
Formálnym potvrdením prevzatia moci po februári 1948 bolo Ústavodarným národným zhromaždením 9. mája 1948 prijatie novej ústavy ČSR. Tá deklarovala „víťazstvo robotníckej triedy“, zakotvila novú štátnu formu – ľudovú demokraciu a asymetrický model štátoprávneho usporiadania. Následne na to sa uskutočnili aj parlamentné voľby, o ktorých sa zmieňujeme nižšie. Posledným krokom k ovládnutiu politickej scény bola abdikácia prezidenta Eduarda Beneša a zvolenie nového prezidenta Klementa Gottwalda.
Po konsolidácii pomerov v roku 1948, kedy správu v štáte ale aj na regionálnej úrovni ovládla ľavica, predseda Miestnej samosprávnej komisie (MSK) v Sejkove spolu s ďalšími funkcionármi a poslancami ešte pokračovali v spravovaní obce.
Reálnu moc v obci postupne prebral Miestny akčný výbor Národného frontu (MAVNF) zložený z komunistov a im blízkych sympatizantov. V marci 1948 za účasti členov Okresného akčného výboru NF (OAVNF), členov Dočasnej okresnej správnej komisie a členov MAVNF bola ustanovená 9-členná Dočasná miestna správna komisia (DMSK). Za predsedu DMSK bol ustanovený Juraj Kotlár ml. a za podpredsedu Ondrej Ondila. Členmi sa stali – Juraj Kirila, Štefan Hlavs, Ján Buksár, Michal Čižmár, Ján Modrák, Michal Lipa a Pavol Ivaničko.
Zmeny nastali aj v samotnej správe Sejkova. Začiatkom roka 1950 došlo k reorganizácii zastupiteľských orgánov miestnej správy – Miestne správne komisie (MSK) sa opäť transformovali na Miestne národné výbory (MNV).
Vo funkcii predsedu MNV v Sejkove začiatkom 50-tých rokov pôsobil Andrej Ondila. Podpredsedom bol Juraj Kirila a tajomníkom Mikuláš Granát. Aj keď funkčné obdobie tohto MNV ukončili až voľby v roku 1954, charakteristikou tohto obdobia bola personálna nestabilita, ktorá sa prejavovala obmenami jeho vedenia. Častou príčinou boli najmä odchody členov za zamestnaním mimo obce.
V roku 1953 došlo k zmene na poste tajomníka. Mikuláša Granáta vystriedal Jozef Melnikovič.
Dňa 16. mája 1954 sa konali „prvé všeobecné priame a tajné voľby“ do národných výborov. Občania si mohli vybrať z jednotnej kandidátky Národného frontu (NF). Všetky pofebruárové reorganizácie samosprávnych orgánov mali za úlohu, okrem iného, zabezpečiť dominantné postavenie komunistickej strany na miestnej úrovni.
Predsedom 9-členného MNV sa stal Andrej Ondila a tajomníkom Anna Kročková. Za člena rady MNV bol zvolený Michal Cipa. Za členov pléna MNV boli zvolení Juraj Hako, Michal Dudič, Juraj Sninský, Ján Pastyrik, Michal Hreňo a Michal Čižmár.
Na prvom zasadnutí MNV boli kreované i komisie: Komisia poľnohospodárska a výkupu, Finančná komisia a Kultúrno-osvetová komisia.
Nový MNV okrem bežnej agendy venoval pozornosť tiež nedostatkom vo výkupe mäsa, mlieka, vajec a iných poľnohospodárskych produktov, ak neboli splnené podľa časového harmonogramu. Na zasadaniach MNV sa často zúčastňovali i zástupcovia ONV. V tomto období to najčastejšie boli Ján Miľko a Juraj Telepka. Inštruktormi v 50. rokoch boli napríklad Ján Fenčák, Michal Muník a iní.
Zmeny vo vedení nastali aj v apríli 1956, kedy Annu Kročkovú pre materskú dovolenku vystriedal Michal Cipa.
Občania si vo voľbách v máji 1957 opätovne volili na trojročné obdobie (1957 – 1960) nových členov MNV. V Sejkove došlo vzhľadom na doplnenie zákona o národných výboroch k zvýšeniu členov rady z doterajších 3 na 5 členov. Po voľbách sa predsedom 13- členného MNV stal Michal Cipa. Za tajomníka bol zvolený Ján Ďuran a za členov rady – Michal Peter, Juraj Zidor a Ján Macko.
Pri obecnom úrade boli utvorené komisie – poľnohospodárska, finančno-rozpočtová, školská a kultúrno-osvetová.
V dňoch 12. – 13. júna 1960 sa konali voľby do Národného zhromaždenia (NZ), SNR a MNV. Nový miestny národný výbor bol tentoraz zvolený na štvorročné funkčné obdobie (1960 – 1964). Do funkcie predsedu MNV občania zvolili Juraja Babika a za tajomníka Júliusa Pavelku. Za členov rady boli zvolení –Alžbeta Janusová, Ján Macko a Michal Cipa.
Po rezignácii poslankyne SNR Popovičovej sa v novembri 1963 v obci uskutočnili doplňujúce voľby. Za nového poslanca SNR bol zvolený Koloman Bodá.
Občania Sejkova volili nových členov MNV aj v júni 1964. Pôvodne bolo volebné obdobie stanovené na štyri roky, avšak spoločenský pohyb v roku 1968, známy ako tzv. pražská jar, si vynútil odloženie volieb o ďalšie volebné obdobie. Posunutie volieb mali definitívne zakotviť uskutočnené reformy. Demokratizačný vývoj v ČSSR však náhle ukončila invázia jednotiek spojeneckej Varšavskej zmluvy v auguste 1968, preto sa predĺžené volebné obdobie MNV v Sejkove skončilo až voľbami v novembri 1971.
Po voľbách 1964 a počas obdobia v rokoch 1964 – 1971 bola za predsedníčku MNV zvolená Alžbeta Janusová a za tajomníka Michal Cipa. Členmi rady boli – Andrej Ondila, Ján Macko, Zuzana Šlapáková, Štefan Tkáč a Michal Baloga.
Rýchly vývoj spoločenských zmien v roku 1968 viedol k rozhodnutiu preložiť májový termín volieb na neskoršie obdobie. Na preklenutie predlženého volebného obdobia a súčasne na zakotvenie výsledkov reformných krokov bol na všetkých úrovniach štátu vypracovaný Akčný program.
Spoločenská situácia bola po februári 1948 v obci, vcelku pokojná, ako nasvedčujú zachovalé dokumenty. Z politických strán vykonávala činnosť iba KSS. V obci neboli zaznamenané delikty a ľudové súdy nezasadali. Miestne obyvateľstvo sa hlásilo k slovenskej národnosti. Najväčšie problémy spôsoboval nedostatok krmovín pre hospodárske zvieratá. Prídely krmovín pre zvieratá boli vyčerpané a roľníci nevedeli čo majú robiť s dobytkom, ako ho majú prezimovať. Zložitú situáciu však vyriešili dodatočné prídely krmovín, takže nik z roľníkov statky predávať nemusel.
Po finančnej stránke mal Sejkov k máju 1948 príjem 40 891, 40 korún a výdaje 14 880 korún. Obec tak mala finančnú hotovosť vo výške 26 011, 40 korún.
V novembri roku 1947 došlo k reorganizácii zdravotných obvodov v okrese Sobrance. Do zdravotného obvodu Krčava boli zaradené Krčava, Husák, Vyšné Nemecké, Koromľa a Petrovce z doterajšieho obvodu Bežovce. Zaradili sem aj Priekopu, Porúbku, Kolibabovce, Orechovú a Vojnatinu zo zdravotného obvodu Sobrance II, tiež Porostov, Kristy a Sejkov z Obvodu Sobrance I. Ďalšie zmeny v okrese nastali až v marci 1948. Lekárom obvodu sa stal MUDr. Gabriel Russay.
Po februárových udalostiach moc v štáte prevzala KSČ. V Československu sa 30. mája 1948 po prvý raz konali voľby do Národného zhromaždenia s jednotnou kandidátkou. O usporiadaní volieb rozhodlo predsedníctvo UV KSČ. Ostatné politické strany sa po prvej „očiste“ ocitli v žalostnom stave a tak návrh komunistov prijali. Občania mohli „voliť“ medzi jednotnou kandidátkou NF, alebo odovzdaním prázdneho hlasovacieho lístka. Aj napriek masívnej predvolebnej kampani v obci volebné výsledky nenaplnili očakávania predstaviteľov nového režimu.
V období pred februárom 1948 získavala KSS mnohých prívržencov svojím programom pozemkovej reformy, podpory drobného podnikania, programom ďalšieho prehlbovania demokracie. Po úplnom prevzatí moci sa vedenie KSS už svojím programom necítilo byť plne viazané. Ďalšie zmeny už čoraz viac prebiehali pod sovietskou taktovkou. Nastúpilo obdobie represálií voči reálnym i domnelým politickým protivníkom, kolektivizácia len prednedávnom prideľovanej pôdy z pozemkovej reformy a dôsledné znárodňovanie nielen väčších podnikov, ale i väčších živností, ktoré mali priniesť likvidáciu súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Štát sa tým stal v niektorých odvetviach monopolným vlastníkom. Ovládol výrobu, trh a prakticky zlikvidoval konkurenciu.
Spojenie Sejkova s okolím prostredníctvom autobusovej dopravy sa utvorilo v roku 1949.[33] Predpokladom jej spustenia bola rekonštrukcia vtedajších komunikácii smerom k obci (či to už bola rekonštrukcia štátnej cesty Sobrance – Užhorod a odbočka k Sejkovu alebo Sobrance – Jenkovce – št. hranica a odbočka k Sejkovu). Prvé linky slúžili hlavne na prepravu žiakov a robotníkov. V neskoršom období sa počet liniek a zastávok rozširoval. V prvých rokoch premávky autobusových liniek boli v obci iba obyčajné zastávky a o zriadení čakárne sa počítalo až v neskoršom období.
Do konca roka 1950 vedenie obce plánovalo dokončiť cestu smerom na Krčavu. K celkovému dokončeniu im v tomto roku chýbalo asi 60 pracovníkov a 30 m³ kameňa, ktorý kupovali u Juraja Karcha. Práce na stavbe prebiehali až po jesennom zbere, kedy už mali obyvatelia obce poľnohospodárske práce ukončené a mohli brigádnicky pracovať na dokončení komunikácie.
Výstavbe a zveľaďovaniu obce sa venovalo takmer každé zasadnutie funkcionárov Sejkova. Hlavným dôvodom spomaleniu výstavby bol nedostatok peňazí. Okrem najnutnejšej údržby verejných priestranstiev a obecných budov MNV investoval aj do veľkých stavebných projektov. Verejné komunikácie boli prašné a keď pršalo alebo snežilo, zablatené. Každodenne po nich prechádzalo množstvo techniky, vozov a iných dopravných prostriedkov, najmä počas poľnohospodárskych prác. V letných mesiacoch denne dobytok na pašu. Cesta preto potrebovala neustálu údržbu. V rámci plánu 5 Mbolo v roku 1952 vyčlenených na opravy ciest 100 000 korún.
Na prelome 50. rokov si obec zo svojich vlastných zdrojov postavila budovu MNV. Budova mala tri miestnosti – v jednej bola kancelária MNV, v druhej sa konali schôdze vedenia obce a v tretej bola uskladnená hasičská striekačka. Svojpomocne si uprostred obce zriadili aj sklad Roľníckeho skladištného družstva (RSD).
Jednou z najväčších akcií tohto obdobia bola v rámci plánu 5 Mvýstavba kultúrneho domu. Výstavba začala 13 novembra 1953 na pozemku školskej záhrady. Kameň na stavbu sa vozil z Grosovej záhrady (bol tam dom, ktorý rozobrali). Aj keď bolo dosť chladno, tak do 30. novembra 1953 sa podarilo vymurovať obvodové múry. O niekoľko dní sa začali i pokrývačské práce, tie však pre nedostatok materiálu napredovali veľmi pomaly. Práce na stavbe vykonávali občania svojpomocne. Aj v nasledujúcom roku pokračovali stavebné práce, kedy sa im podarilo dokončiť zakrytie strechy a urobiť podlahy vo všetkých miestnostiach. Kultúrny dom bol dokončený a slávnostne otvorený 21. augusta 1954.
V 50. rokoch 20. storočia do agendy rady i pléna MNV patrilo i riešenie problému dedinských boháčov (kulakov), sledovanie plnenia povinných dodávok – kontingentov (odvádzať ich musel každý), zabezpečovanie národných zmien a celková socializácia dediny.
Do polovice 50. rokov bola v obci zriadená popri RSD, ktorého vedúcim bol Andrej Ondila, aj Jednota – Potravinové družstvo na čele s Michalom Sninským, ktorá spočiatku bola umiestnená v súkromnom dome. Od roku 1955 bola umiestnená v bývalej budove MNV a novou vedúcou sa stala Anna Pastiriková – Fedorková. Otvorili aj hostinec s vedúcou Annou Cipovou, ktorý bol umiestnený pri budove MNV.
Od začiatku 50. rokov sa v súlade so štátnou politikou masovejšie oslavoval prvý máj – Sviatok práce.
Keďže zásobovanie ešte stále viazlo a niektoré druhy spotrebného tovaru boli len na prídel, obyvatelia boli, samozrejme, nespokojní.
MNV sa na svojich pravidelných aj mimoriadnych zasadnutiach zaoberal okrem bežnej agendy hlavne poľnohospodárskymi záležitosťami, najmä prípravami na jarnú a jesennú sejbu, zber poľnohospodárskych plodín, činnosť, rozvoj a investície do JRD.
Zložitá situácia v obci sa odzrkadlila i v domovej dani. V roku 1955 predseda MNV Andrej Ondila referoval o znížení domovej dane na domy, ktoré boli značne poničené a neboli už určené na bývanie. Na základe rozhodnutia im bola daň znížená na 50%. Z domov, ktoré neboli obývané už niekoľko rokov, bola domová daň úplne zrušená.
V druhej polovici 50. rokov sa v obci pre uhoľný prieskum prestali vydávať stavebné povolenia na výstavbu rodinných domov a iných stavieb. Lignit sa pod povrchom nachádzal len v niekoľkometrovej hĺbke. Plánovala sa rozsiahla ťažba a nové stavby by ju mohli ohroziť. Množstvo rodinných domov bolo aj tak v obci postavených „na čierno“.
Na zasadnutí pléna v apríli 1956 sa prejednávalo plnenie dodávok mlieka, vajec a iných produktov. Množstvo roľníkov neplnilo kontingent z rôznych príčin. U občanov, ktorí si neplnia dávky, mali byť vykonávané kontroly a po zistení nadbytočných produktov (mlieka, vajec….) mali byť predvolávaní pred trestnú komisiu. Členovia MNV mali pravidelne navštevovať svojich voličov a agitovať o nutnosti plniť dodávky produktov. V obci boli vytvorené i agitačné skupiny, ktoré mali získavať občanov na bezproblémové plnenie kontingentov:
  1. Ján Pastyrik – Agnesa Pavlíková  –  Alžbeta Janusová
  2. Michal Hreňo – Jozef Ivaničko – Ján Kotlár
  3. Juraj Hakov – Juhas – Ďuranová
  4. Juraj Sninský – Zidorová – Ján Ohrazanský
  5. Michal Dudič – Pastyrik – Hudáková
  6. Ondila – Gazdičová –  Juhas
  7. Michal Cipa – Jozef Ohrazanský – Marková
  8. Michal Čižmár – Jozef Macko – Kubaková
  9. Kročková – Sninská
Za nedodržiavanie dodávok kontingentov rada MNV predvolávala roľníkov na pohovor o zvýšení poľnohospodárskej výroby, o plnení dávok a restov z minulých rokov.
V rokoch 1957 – 1960 MNV plánoval na úseku výstavby a zveľadenia obce upraviť budovu, v ktorej mali v neskoršom období zriadiť škôlku; ohradiť budovu kultúrneho domu, školského dvora a záhrady i postaviť dva mosty, zničené následkom banskej aktivity. Obec i naďalej pokračovala v realizácii rozostavaných projektov. MNV i naďalej pozornosť venovalo pravidelnej údržbe cintorína a verejných priestranstiev.
Hoci požiadavka elektrifikácie obce bola predmetom nejedného rokovania od oslobodenia obce, situácia sa zmenila až v septembri 1958, kedy MNV požiadal MNV – OSP v Sobranciach, aby dodal skupinu elektromontérov na vykonanie elektrifikácie obce. Postupne, dom po dome, realizovali elektroinštaláciu a pripájanie jednotlivých objektov do siete. Dokončenie hlavného rozvodu bolo veľmi významným krokom pre napredovanie obce. O rok neskôr bola elektrifikácia dokončená. Po ukončení prác na elektroinštalácii obyvatelia obce hromadne nakupovali dostupné elektrospotrebiče ako rádia, žehličky….
Hlavnou úlohou vedenia obce bolo zabezpečiť socializáciu poľnohospodárstva. Aj niektorí členovia MNV však dlhodobo odmietali podpísať prihlášku do jednotného roľníckeho družstva. Do konca roka 1957 podpísali vstup do JRD len ôsmi straníci. Nechuť niektorých pracovať sa odrážala aj na činnosti MNV, kde stagnovalo niekoľko investičných projektov.
V obci sa od zastavenia ťažby uhlia opäť začali vydávať stavebné povolenia na výstavbu rodinných domov. Množstvo obyvateľov v tom období prestavovalo či budovalo nové domy. V obci sa do roku 1961 objavili už aj prvé televízory.
Dňa 9. apríla 1960 parlament prijal zákon o novom územnom členení štátu. Namiesto pôvodného Košického a Prešovského kraja vznikol Východoslovenský kraj, do ktorého patril aj Sejkov. Pôvodný okres Sobrance bol zrušený a začlenený do Michalovského okresu. Nová ústava z júla 1960 totiž podľa článku 4 formálne deklarovala dovŕšenie vybudovania socializmu a zakotvila aj vedúcu úlohu KSČ v spoločnosti. Názov štátu Československá republika (ČSR) sa zmenil na Československá socialistická republika (ČSSR).
Do konca roka 1960 plánoval MNV zriadiť v objektoch bývalého výrobného strediska STS v obci prevádzkareň na opravu mechanizačných prostriedkov pre roľnícke družstvo a obyvateľov v obvode bývalého výrobného strediska. Za týmto účelom boli požiadané prostriedky vo výške 50 000 korún na nákup potrebných strojov a nástrojov.
V 60. rokoch v obci plánovali výstavbu obchodného domu. Pri tomto projekte najväčšie problémy spôsobovali pozemky na ktorých mal obchodný dom stáť.
Okolie obce bolo v jarnom období často zaliate vodou z blízkeho potoka, a preto v roku 1962 došlo k jeho regulácii. Prehĺbili koryto, rozšírili brehy a potok napojili na hlavný kanál tečúci od obce Kristy.
V roku 1962 MNV vybral na poľnohospodárskej dani 16 749, 50 korún, na domovej dani 4 910, 80 korún a na ostatných poplatkoch 1 200 korún. Výdavky obce dosiahli výšku 37 297, 80 korún.
MNV na svojich zasadnutiach okrem bežnej agendy prejednal pre nevyhovujúce hygienické podmienky presun predajne s rozličným tovarom z budovy Jána Sninského do domu Márie Modrákovej. Nevyhovujúca budova bola neobývaná a po úprave do apríla 1964 slúžila ako budova Materskej školy.
Pre rozvoj bol dôležitý rok 1965 kedy po dlhoročnom úsilí dobudovali komunikácie. Cez obec vybudovali bezprašnú asfaltovú cestu na ulici Husák a od kostola dokončili pevnú cestu.
V roku 1965 došlo v okolí obce k rozsiahlemu geologickému prieskumu. Na mnohých miestach z vrtov vystrekovala alebo vytekala voda. Z jedného vrtu vyvierala teplá voda, preto v jej blízkosti pre potreby obyvateľov vybudovali malý bazén. Odtok z vyvierajúcich vrtov bol zvedený do blízkeho kanála. O dva roky v obci začali budovať vodovod.
Od skončenia vojny do konca 60. rokov Sejkov navštívili viacerí politickí funkcionári z krajského i okresného výboru Komunistickej strany Slovenska.
Reformné úsilie nových predstaviteľov moci v Československu, známe pod heslom „socializmus s ľudskou tvárou“, vyvrcholilo v lete roku 1968. Silnel tlak spojencov na Československo s cieľom obmedziť ho. Preto ÚV KSČ rozhodlo nevyslať delegáciu na spoločné rokovania predstaviteľov krajín sovietskeho bloku na prelome júla a augusta do Varšavy. Výsledky zmien po januári 1968 mal definitívne potvrdiť mimoriadny XIV. zjazd KSČ.
Intervencia vojsk Varšavskej zmluvy (VZ) v noci z 20. na 21. augusta 1968 však postupne zlikvidovala reformný pohyb v Československu a ustanovila konzervatívny režim, konvenujúci politickým predstavám predstaviteľov ZSSR.
Sejkov v poaugustovom období (1969 – 1989)
Príchod intervenčných armád Varšavskej zmluvy v auguste 1968 znamenal násilné ukončenie obrodného procesu v spoločnosti. Nastúpila politika „normalizácie“, ktorej podstatou bola ústretovosť voči požiadavkám ZSSR a odstránenie demokratických pozostatkov jari 1968. Zaviedla sa cenzúra, znemožnili vlastné verejné aktivity občanov. Vo funkciách sa upevňovali konzervatívne komunistické sily. Plod obrodného procesu – federácia – sa realizovala až v čase normalizácie.
Predlžené volebné obdobie MNV v Sejkove sa skončilo až v roku 1971. Voľby do nového MNV sa uskutočnili v období definitívneho upevnenia normalizačného procesu. V 70-tých a 80-tých rokoch Sejkovčania volili spolu štyrikrát (november 1971, október 1976, jún 1981 a máj 1986). Činnosť obecnej správy od roku 1986 poznamenala v roku 1989 „nežná revolúcia“, dôsledkom ktorej nebol iba pád režimu, ale aj zmeny funkčného obdobia.
Ústavným zákonom č. 117/1969 Zb. z 15. októbra 1969 sa predĺžilo volebné obdobie zo štyroch na päť rokov.
Dňa 27. októbra 1968 Národné zhromaždenie prijalo ústavný zákon o česko-slovenskej federácii. Zákon nadobudol platnosť 1. januára 1969. V zloženom štáte Sejkov patril do Slovenskej socialistickej republiky.
Zmeny nastali i vo vedení obce. Predsedníčka MNV Alžbeta Janusová požiadala v máji 1969 o uvoľnenie z funkcie. Novým predsedom MNV sa stal Ján Mitro.
V novembri 1971 sa konali voľby do zastupiteľských zborov. Na ustanovujúcom zasadnutí sejkovského MNV bola vytvorená Rada MNV – predsedom výboru sa stal Ján Macko a tajomníkom Michal Cipa. Členmi rady boli – Jozef Ohradzanský, Ján Mitro a Michal Danko.
Pri MNV boli zriadené i komisie – finančná a komisia na ochranu verejného poriadku.
Dňa 22. a 23. októbra 1976 sa opäť uskutočnili voľby do zastupiteľských zborov všetkých stupňov. Za predsedu MNV bola jednomyseľne zvolená Viera Danková a za tajomníka Jozef Ohradzanský. Za členov rady boli zvolení – Michal Cipa, Ján Šlapák, Rudolf Papáč.
Občania obce v júni 1981 opäť volili zástupcov do všetkých zastupiteľských zborov. Predsedom MNV v Sejkove sa stal Jozef Ohradzanský, tajomníkom Michal Cipa, členmi rady – Andrej Ondila, Ján Macko a Juraj Kotlár mladší.
Pri MNV boli zriadené komisie finančná a komisia pre ochranu verejného poriadku.
Posledné voľby, do zastupiteľských zborov v tomto období, sa uskutočnili 23. a 24. mája 1986.[64] Predsedom MNV sa stal Jozef Macko, tajomníkom Andrej Ondila, členmi rady Michal Cipa, Veronika Danková a Jaroslav Juhas.
Voľby do Slovenskej národnej rady a Federálneho zhromaždenia počas 70. a 80. rokov prebiehali súčasne s voľbami do NV a boli formálnou záležitosťou. Vo voľbách sa vyžadovala účasť všetkých voličov, ktorí odovzdávali hlasy vopred vybraným kandidátom NF. Výnimkou nebol ani Sejkov, kde vo všetkých voľbách do NV, sa volebná účasť blížila k 100 %.
Po hospodárskej stránke sa koncom 60. rokov obec ďalej úspešne rozvíjala. Pokračovalo sa v rozpracovaných projektoch a okrem investícii MNV venoval veľkú pozornosť starostlivosti a úprave verejných priestranstiev.
Z investičných projektov z prelomu 60. a 70. rokov môžeme spomenúť zakúpenie miešačky na betón (tá sa mala využívať najmä pri investičných projektoch obce a pri bytovej výstavbe občanov obce), oplotenie miestneho cintorína, generálnu opravu verejného osvetlenia za 35 000 korún, a dobudovanie sociálneho zariadenia pri škole. Okrem týchto väčších investičných projektov, obec realizovala aj projekty s menším finančným zabezpečením (drobné rekonštrukčné práce a opravy).
Začiatkom roka 1969 bol v obci prijatý plán na skrášlenie obce. Obsahoval tieto body:
  1. Pôsobenie na občanov obce, aby mal každý pekne vyčistenú priekopu pred svojím domom.
  2. Po dohode s majiteľmi domov, ktorí majú zlú ohradu, urobiť novú.
  3. Pôsobiť na občanov, aby počas letných mesiacov neplytvali vodou z vodovodu.
  4. Zakrytie vlastných studni, aby sa tam nedostali deti.
  5. Zabezpečiť, aby boli dokončené práce pri cintoríne.
  6. Pomáhať občanom pri výstavbe domov, a to pri vybavovaní stavebných povolení, stavebného materiálu a iných vecí s tým súvisiacich.
  7. Upraviť priestranstvo pred pohostinstvom a obchodom.
  8. Upraviť prostredie pred ZDŠ.
V tomto i v nasledujúcich volebných obdobiach k prioritám správy obce patrilo zlepšovanie životného prostredia, rozvoj služieb či zabezpečovanie kultúrno-vzdelávacej činnosti. Vedenie MNV, poslanci aj občania Sejkova najviac času venovali najmä realizácii úloh, ktoré prispievali „k ďalšiemu skrášleniu a zveľadeniu“ obce – vybudovali sa chodníky a mostíky, upravili priestranstvá pred rodinnými domami, pravidelne boli vysádzané záhony, okrasné kríky a rôzne dreviny.
Po dobudovaní a kolaudácii v roku 1969 bol uvedený do prevádzky miestny vodovod. Otvoreniu predchádzali hygienické previerky a laboratórne skúšky.
Od konca 60. rokov naberala na intenzite aj príprava obyvateľstva k obrane vlasti. Podľa plánu sa o priebehu cvičení podávali správy. Problémy sa vyskytovali najmä s účasťou – množstvo občanov pre starobu, či chorobu sa nezúčastňovalo, a tak sa zoznamy neustále menili.
Po voľbách v roku 1971 si nové vedenie obce schválilo tento program:
  1. Rekonštrukcia miestneho rozhlasu v náklade 75 000 korún.
  2. Vysadenie topoľov v náklade 1 500 korún.
  3. Oprava budovy MNV, chodníka a oplotenia v náklade 126 000 korún.
  4. Oprava miestnych ciest a chodníkov v náklade 400 000 korún.
  5. Výstavba hasičskej zbrojnice.
Rada MNV vo februári 1973 rozhodla o premiestnení zastávok ČSAD ako to navrhla komisia pre určenie miesta. Úpravy boli realizované do polovice marca 1973.
V roku 1974 v obci oslavovali jubilejné 30. výročie Slovenského národného povstania, 30. výročie Karpatsko-duklianskej operácie a 30. výročie oslobodenia obce. V kultúrnom programe vystúpili okrem žiakov miestnej škôlky aj žiaci ZDŠ Krčava a Gymnázia v Sobranciach.
Počas tohto jubilejného roku (1974) v obci vykonali rekonštrukciu miestneho rozhlasu v celkovom náklade 70 551, 20 korún a vybudovali 800 mnových chodníkov. Po celej obci bolo inštalovaných 12 propagačných tabúľ a viaceré nástenky k spomínaným výročiam.
Výstavba v obci aj v tomto období napredovala. V rámci akcie „Z“ sa pokračovalo s výstavbou chodníkov, Budova MNV prešla kompletnou rekonštrukciou (miestnosti boli vybielené, prestavané pódium, nový nábytok a vnútorné vybavenie, obnovená vonkajšia fasáda, opravené oplotenie). V novembri 1975 došlo k začatiu výstavby novej budovy Jednota-SD v celkovej výške 1, 5 mil. korún. Stavbu realizoval Stavebný podnik Sobrance.
MNV využívalo v tomto čase metódy, ktoré nesporne viedli k rýchlemu rozvoju obce – patrilo k nim napr. vyzývanie občanov na splnenie krátkodobých, dosiahnuteľných, všeobecne prospešných cieľov, ktoré boli vytyčované v rámci pravidelne pripravovaných tzv. dedinských programov obce. Sejkovčania sa aktívne zapájali do života dediny (prijímali rôzne záväzky, zúčastňovali sa brigád a rôznych spoločenských akcii), čím žili jej problémami aj radosťami. Každá splnená úloha bola pre občanov povzbudením i výzvou, aby urobili zas niečo nové. Sejkov tak pravidelne dosahoval dobré výsledky.
V roku 1976 bol prijatý rozpočet s plánovanými príjmami vo výške 90 200 korún. Skutočné príjmy po dotáciách a ostatných príjmových položkách dosiahli čiastku 123 723 korún. Výdavky boli plánované vo výške 90 200 korún, ale skutočnosť bola 117 278 korún, lebo pre MŠ zakúpili 3 naftové kotly a vnútorné vybavenie do zrekonštruovaného kultúrneho domu (záclony, opona a iné).
Výstavba a dokončovacie práce na novej budove Jednoty-SD pokračovali aj v roku 1977. Dňa 15. novembra 1977 bola kolaudovaná nová budova predajne a pohostinstva. Po odstránení nedostatkov bola 15. decembra 1977 slávnostne odovzdaná do užívania miestnym obyvateľom. Slávnosti sa okrem miestnych predstaviteľov zúčastnil aj p. Huďo, predseda Jednoty-SD. Vedúcou predajne sa stala Marta Kopková a vedúcou pohostinstva Viera Danková.
Obec po dostavaní novej budovy Jednoty požiadala ONV, odbor vnútorných vecí, finančný odbor o pridelenie prostriedkov na rekonštrukciu starej budovy J-SD na zriadenie svadobky.  MNV požiadal o finančné prostriedky i na obnovu požiarnej zbrojnice a kultúrnej miestnosti.
Koncom 70. rokov bola v rámci akcie „Z“ dobudovaná čakáreň ČSAD na rázcestí Sejkov – Krčava, ktorej výstavbu zabezpečila OPMP Sobrance. V tomto období začali práce na dláždení priekop v obci. Začala aj výstavba protipožiarnej veže.
Správa obce pravidelne riešila i problémy s nepovolenými („čiernymi“) skládkami domového odpadu v chotári obce a problematike znečisťovania životného prostredia (predovšetkým vody a pôdy) najmä od prvej polovice 80. rokov.
Vyrovnaný rozpočet bol prijatý aj v roku 1982 kedy príjmy aj výdaje činili čiastku 60 400 korún.
V roku 1983 došlo k inventarizácii majetku obce. K 31. decembru obec disponovala majetkom v celkovej hodnote 1 073 621, 33 korún (budovy 461 400 korún, stavby 472 920 korún, 49 773, 73 korún, pozemky 12 336 korún, knižnica 6 563, 50 korún, materiálne zásoby 3 473 korún, DKP 67 155, 20 korún).
Obec i naďalej pokračovala v investičných projektoch z minulých rokov a pokračovala v údržbe verejných priestranstiev a cintorínov. V rámci skrášľovania a zveľaďovania obce boli v rámci brigádnickej práce pravidelne upravované kvetinové záhrady pred domami, čistili priekopy, vysádzali okrasné stromy, farbili ohrady a podobne.
V súvislosti s ochranou životného prostredia v polovici 80. rokov MNV prejednávalo vypúšťanie odpadových vôd do verejných priekop. Pretože v obci nebola vybudovaná kanalizácia vedenie obce rozhodlo, aby si občania vybudovali na zachytávanie odpadových vôd žumpy.
Koniec 80. rokov vošiel do histórie ako obdobie, počas ktorého sa v bývalom spoločnom štáte Čechov a Slovákov – za pomerne krátky čas – radikálne zmenil spoločensko-politický systém.
Od polovice 80. rokov – pod vplyvom zmien v Sovietskom zväze – sa aj v Československu začali prejavovať určité náznaky odklonu názorov občanov od oficiálnej politickej línie, pričom najväčšiu nespokojnosť ľudia prejavovali s pomalým tempom postupu reforiem v spoločnosti. Koncom tohto desaťročia situácia prerástla až do kritiky dlhodobo neriešených problémov. Vyvrcholenie celého procesu predstavovalo odmietnutie režimu – iniciatívu v určovaní smeru politického života následne prevzali občianske iniciatívy.
Náboženské pomery v obci v rokoch 1945 – 1989
Cirkevný život v povojnových rokoch už nebol taký aktívny ako v medzivojnovom období. Náboženská výchova v školách sa síce vyučovala i naďalej, no úroveň z čias existencie vojnovej Slovenskej republiky už nedosiahla. Katolícka cirkev sa čoraz viac stávala terčom kritiky, aj otvoreného obmedzovania.
Najväčšie percentuálne zastúpenie po vojne mali v obci i naďalej gréckokatolíci, potom nasledovali rímskokatolíci a najmenej bolo protestantov – reformovaných (kalvínov). Príslušníci židovskej náboženskej obce neprežili holokaust.
V 50. rokoch žili v obci najmä rímskokatolíci a pravoslávni (bývalí gréckokatolíci) veriaci. Tretina občanov bola rímskokatolíckeho a zvyšok pravoslávneho vyznania. V obci boli postavené dva kostoly. Väčšina obyvateľov chodila na bohoslužby do rímskokatolíckeho kostola.
Rímskokatolícki veriaci navštevovali miestny kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Obec bola filiálkou farnosti Jenkovce.
Po nástupe komunistov k moci štátna moc spočiatku nevystupovala voči cirkvi otvorene, avšak už v rokoch 1948 – 1950 začala pritvrdzovať svoj postup i metódy s cieľom dosiahnuť postupnú ateizáciu spoločnosti.
Správcami farnosti po druhej svetovej vojne boli – Michal Szilvasi (1941 – 1949), Valentín Pavlík (1950 – 1958), Jozef Ilavský (1959 – 1984), Ján Biroš (1985 – 1989).
Sejkovskí gréckokatolíci navštevovali miestny chrám Svätého Juraja. Po februári 1948 sa cirkvi dostali do konfliktu so štátnou mocou. V najzložitejšej pozícii sa ocitla gréckokatolícka cirkev, ktorá bola administratívne zlikvidovaná 28. apríla 1950. Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi na našom území znamenala i začiatok novodobých dejín pravoslávnej cirkvi aj v samotnom Sejkove.
Bývalí gréckokatolíci mali byť podľa predstáv vtedajšej moci včlenení do pravoslávnej cirkvi. Veriaci zo Sejkova sa však spočiatku k pravosláviu nehlásili, nenavštevovali bohoslužby a k novému kňazovi sa správali ľahostajne.
Sejkov v tom období patril do Michalovskej eparchie, ktorej prvým biskupom bol vladyka Alexander.
Činnosť gréckokatolíckej cirkvi bola opätovne obnovená v roku 1968 (zákonom č. 70/68 Zb.) a majetky jej boli postupne navrátené.
Správcom farnosti Vyšné Nemecké pod ktorú Sejkov spadal bol v rokoch 1947 – 1950 Adalbertus Havaši.
Spoločenské organizácie v obci v rokoch 1945 – 1989
Po oslobodení obce sa spoločenský život – rovnako ako iné sféry – postupne normalizoval.
Zakladané boli viaceré spoločenské organizácie, ktoré v pofebruárovom období pôsobili výlučne na báze Národného frontu (NF). Na jeho čele stal formálne MAV NF, združujúci všetky spoločenské organizácie. Predsedom NF bol aj Juraj Kotlár mladší.
Vo voľbách roku 1946, ako sme už spomínali, zvíťazila v okrese Sobrance Demokratická strana. Z celkového počtu 16 912 zapísaných voličov sa volieb zúčastnilo 15 857. Demokratická strana získala 14 324 hlasov (90,33%), Komunistická strana Slovenska 1 064 hlasov (6, 71%), Strana Slobody 190 hlasov (1,2%) a Strana práce 183 hlasov (1,16%) pričom 96 bolo bielych lístkov.
Po založení JRD základná organizácia KSS pôsobila aj na družstve. Úlohou oboch týchto organizácií bolo politicky a ekonomicky vplývať na chod MNV, JRD a tým aj celej obce. Úzku spoluprácu s KSS udržiaval i miestny výbor Národného frontu.
Demokratická strana zanikla v priebehu februárových udalostí a z nej vznikla v marci 1948 Strana slovenskej obrody.
Vo funkciách v miestnej organizácii KSS pôsobili v tom čase Juraj Babik, Michal Cipa, Andrej Ondila, Michal Hreňo, Ladislav Hvižďák, ale aj ďalší obyvatelia, mená ktorých sme v oficiálnych dokumentoch nenašli.
Najrozšírenejšiu záujmovú organizáciu predstavoval Dobrovoľný hasičský zbor, neskôr premenovaný na Zväz požiarnej ochrany. Jeho úlohou bolo v čase žatvy zriadiť nočnú službu pri striekačke, zostaviť protipožiarne hliadky, v zimnom vykurovacom období v súkromných domoch, v budovách organizácií a na JRD vykonávať preventívne prehliadky, zamerané na dodržiavanie protipožiarnych opatrení. V miestnom rozhlase sa pravidelne vysielali prednášky o bezpečnostných protipožiarnych opatreniach. V roku 1952 sa transformoval na Československý protipožiarny zväz.
Na poste predsedu pôsobili napr. Jozef Karbovanec, Michal Dudič, Ján Šlapák, Mikuláš Hričina.
Ďalšiu spoločenskú organizáciu v obci s predvojnovou tradíciou predstavoval Československý červený kríž (ČSČK). Do náplne jeho činnosti patrilo najmä vykonávanie preventívnych opatrení v oblasti hygieny a zdravia občanov. V miestnom rozhlase sa pravidelne vysielali prednášky o hygiene a čistote, o prevencii ochorení, členovia organizovali besedy s občanmi, v obchodoch, vo verejných budovách a na JRD vykonávali preventívne hygienické prehliadky. Zostavovali aj zdravotné hliadky, organizovali rôzne charitatívne zbierky, nábor nových darcov krvi, podieľali sa na školeniach a cvičeniach Civilnej obrany, usporadúvali kurzy dobrovoľných sestier. Okrem Civilnej obrany spolupracovali aj s Československým protipožiarnym zväzom a Zväzom pre spoluprácu s armádou (Zväzarm).
K popredným osobnostiam ČSČK patrili Alžbeta Janusová a Štefan Tkáč.
Významnú organizáciu v Sejkove predstavoval aj Československý zväz žien, ktorý vznikol hneď po roku 1945.  Od 70-tych rokov niesol názov Slovenský zväz žien, resp. Výbor žien. Úlohou bolo pomáhať MNV pri organizovaní výkupu mlieka a vajíčok od „záhumienkarov“, získavať záväzky, agitovať za ich splnenie, organizovať rôzne charitatívne zbierky, brigády na skrášľovanie obce (v ich opatere boli napr. verejné priestranstvá). V miestnom rozhlase členky prezentovali prednášky o výchove detí a mládeže. Najmä však usporadúvali kurzy šitia, varenia, vytvárali podmienky na realizáciu rôznych záujmov žien, najmä ručné práce, z ktorých napríklad výšivky aj vystavovali.
Vedúcimi pracovníčkami miestnej organizácie boli napríklad Zuzka Šlapáková, Alžbeta Janusová, Magda Juhasová, Zuzana Valková, Mária Balogová, Mária Kubábová, Viera Danková.
Československý zväz mládeže, od roku 1969 Socialistický zväz mládeže, resp. „Klub mládeže“ sa zameriaval na organizáciu aktívnej kultúrno-výchovnej činnosti mládeže. Členovia organizácie nacvičovali divadelné hry, estrády, kabarety, usporadúvali prednášky, besedy, tematické večery a večierky, kurzy, tanečné zábavy, koncerty, výstavy, mládežnícke popoludnia. Do miestneho rozhlasu pripravovali rôzne relácie. Organizovali brigády na zveľaďovanie obce, vytvárali vhodné podmienky na rozvoj záujmov a záľub mládeže. Mládež mala na starosti aj Okresná starostlivosť o mládež (OSM). Tá sa zaoberala napríklad organizovaním rôznych výletov a ozdravných pobytov, hlavne pre deti zo sociálne slabých rodín. V 80. rokoch činnosť stagnovala, pričom hlavným problémom bol nedostatok mládeže.
Medzi predsedov zväzu patrili aj Juraj Karch, Zuzana Sninská, Jozef Ohradzanský, Eva Kováčová, Jozef Karch, Viera Mitrová.
Zväzarm sa aktivizoval najmä pri školeniach útvarov svojpomoci Civilnej obrany v Sobranciach. Bol vytváraný vo všetkých okresoch a na miestnej úrovni ako zväz slúžiaci na obranu a ochranu vlasti. Jeho úlohou bolo pripraviť obyvateľstvo na možnosť ochrany v prípade vojny a to najmä v teoretickej rovine. Najobľúbenejšou činnosťou zväzarmovcov bola streľba zo vzduchovky a malorážky.
V Sejkove bol predsedom napríklad Jozef Ivaničko a neskôr František Bachyta.
Obecný Zväz československo-sovietskeho priateľstva pri príležitosti Mesiaca československo-sovietskeho priateľstva organizoval rôzne tematické prednášky, besedy, kultúrne večery, pripravoval relácie do miestneho rozhlasu, usporadúval výstavky sovietskych kníh, odoberanie sovietskej tlače. Pravidelne organizovali kvíz „Čo vieš o ZSSR“.
V obci bol predsedom zväzu napr. Juraj kotlár ml., Andrej Ondila, Jozef Ohradzanský.
Organizácie odbojárov boli v auguste 1948 zlúčené pod názvom Zväz ľudových protifašistických bojovníkov (SĽUB). V roku 1951 bol pretransformovaný na Zväz protifašistických bojovníkov (ZPB). Činnosť zväzu v prvých rokoch mala svojpomocný charakter. Od polovice 50. rokov zväz začal vyvíjať výlučne masovo-politickú činnosť. Organizácia združovala obyvateľov, ktorí pôsobili v domácom odboji, ako aj priamych účastníkov SNP.  
Začiatkom 60. rokov došlo v obci k založeniu Civilnej obrany (CO). Jej hlavnou úlohou bola ochrana obyvateľstva a hospodárstva pred následkami prípadného nepriateľského útoku. Miestnym veliteľom sa stal Juraj Babik, náčelníkom štábu Július Pavelka. Zvyšok štábu tvorili Michal Balog, Anna Cipová a Ján Pastyrik. V obci CO zriadila i útvar svojpomoci, prieskumnú jednotku, zdravotnú jednotku, technickú jednotku, požiarnu jednotku, jednotku pre ochranu hospodárskych zvierat a jednotku pre ochranu poľných kultúr.
Zväz československých invalidov sa zameriaval na prácu medzi dôchodcami. Z vedúcich funkcionárov zväzu môžeme spomenúť Juraja Kotlára mladšieho.
Školstvo v obci v rokoch 1945 – 1989
Štátna ľudová škola (ŠĽŠ) bola časom transformovaná na Národnú školu (NŠ) a nakoniec na Základnú deväťročnú školu (ZDŠ). Mladšie deti navštevovali Materskú školu (MŠ).
Spočiatku išlo o jednotriednu školu s piatimi ročníkmi – výchovno-vzdelávací proces v predmetoch čítanie, písanie, prvouka, počty, spev a telesná výchova tu zabezpečoval riaditeľ Anton Suchý.
V apríli 1948 Ústavodarné národné zhromaždenie Československej republiky prijalo zákon o základnej úprave jednotného školstva. Hlavný význam zákona spočíval v tom, že právne a organizačne zjednotil všetko školstvo na území Československej republiky. V zmysle tohto zákona boli zriaďované materské školy, školy I. stupňa (národné), II. stupňa (stredné) a školy III. stupňa (odborné, vyššie odborné a gymnáziá).
Od 1. októbra 1951 na Národnú školu prišiel nový riaditeľ Michal Hreňo – jeho predchodca Anton Suchý odišiel do dôchodku a odsťahoval sa do Michaloviec.
Školu začali rekonštruovať v júli 1954. Budova dostala nové okná, vonkajšiu omietku, vymaľovávali triedy, znižovali povaly v kuchyni, opravovali krov a vykonávali iné menšie stavebné úpravy, ktoré trvali až do septembra.
V roku 1958 došlo k výmene učiteľov. Michal Hreňo bol z organizačných dôvodov preložený na Národnú školu v Horni. Na jeho miesto nastúpil nový riaditeľ Ladislav Hvižďák spolu s manželkou. Došlo i k reorganizácii školy a doterajšia jednotriedna škola sa zmenila na dvojtriednu.
Školská mládež sa pod vedením svojich pedagógov podieľala i na kultúrno-spoločenskom živote obce, jej ochrane a rozvoji – pripomínala si výročia významných osobností politického a kultúrneho života, oslavovala významné dni, späté s našimi dejinami.
V školskom roku 1958/59 školu navštevovalo 35 žiakov. Prvý a druhý ročník učil Ladislav Hvižďák. V týchto dvoch ročníkoch bolo spolu 20 žiakov (10 chlapcov a 10 dievčat). Tretí, štvrtý a piaty ročník učila Magda Hvižďáková. Tu bolo spolu 13 chlapcov a 12 dievčat.
Hlavné vyučovacie predmety tvorili slovenský jazyk, matematika a ruský jazyk. Žiaci absolvovali tiež polytechnickú výchovu, kde sa mali zdokonaľovať vo svojich zručnostiach – jej vyučovanie v sejkovskej škole však limitovali materiálne a technické možnosti.
Z investícií na prelome 50. a 60. rokov môžeme spomenúť oplotenie školy a úpravu školského dvora, zriadenie miniatúrneho políčka a prístavbu druhej učebne.
Na začiatku 60. rokov došlo k transformácii škôl a v obci vznikla Základná deväťročná škola s 1. – 5. ročníkom.  
Šesťdesiate roky boli v spoločnosti, teda aj v školstve, rokmi rozvoja a zmien. Budovali sa nové školy, pribúdali kvalifikovaní učitelia, zvyšovala sa kvalita vyučovania aj jeho materiálne zabezpečenie.
Okrem futbalu, ktorý patril medzi najobľúbenejšie športové aktivity už predtým, sa dobre darilo aj iným druhom športu.
Žiaci (spolu s učiteľmi) pokračovali v predchádzajúcich aktivitách – brigádovali, nacvičovali rôzne divadelné hry a pásma, pripravovali literárne večierky, usporadúvali rôzne súťaže (napr. športové, tanečné, recitačné, umelecké), zbery (liečivých rastlín, železa, papiera, handier), do súťaží sa aj aktívne zapájali.
V roku 1967 pre nízky počet žiakov bola dvojtriedná škola reorganizovaná znova na jednotriednu. V tomto období došlo k celkovej oprave budovy a novým riaditeľom sa stal Vojtech Makeľ z Vinného. Ten však v škole dlho nepobudol a koncom 60. rokov ho vystriedala Agnesa Pallayová.
Podrobné záznamy o žiakoch sa viedli v triednych výkazoch. Učitelia tak každý mesiac evidovali školskú dochádzku spolu s počtom zameškaných a nezameškaných vyučovacích hodín (stav sa vyjadroval aj v percentách). V osobných záznamoch mal každý žiak uvedené meno, dátum, miesto narodenia, vierovyznanie, národnosť, štátnu príslušnosť a adresu (tá pozostávala z názvu rodnej obce a príslušného okresu). Nechýbal ani dátum začiatku školskej dochádzky žiaka spolu s dňom nástupu do tunajšej školy a osobné údaje jedného z rodičov (prípadne tútora alebo stravovateľa).
Známkami sa polročne hodnotilo chovanie, prospech v jednotlivých predmetoch a „zovňajšok písomných prejavov“ – každá známka mala aj svoj slovný ekvivalent.
Tabuľka. Kompletná stupnica hodnotenia.
Stupnica známok
Známky
Chovanie
Prospech
Úprava písomných a iných prác
1
Chválitebné
Výborný
veľmi úhľadná
2
Uspokojivé
Chválitebný
úhľadná
3
Neuspokojivé
Dobrý
menej úhľadná
4
Dostatočný
neúhľadná
5
Nedostatočný
V rámci integrácie škôl v okrese bola sejkovská ZDŠ zrušená 30. júna 1972. V budove základnej školy bola zriadená materská škola s počtom žiakov 18. Žiaci zo zrušenej školy potom navštevovali ZŠ v Krčave.
Materskú školu v obci plánovali zriadiť v roku 1959, kedy do nej bolo prihlásených 23 detí. Po počiatočných problémoch s priestormi a vybavením škôlku zriadili až v roku 1963. V 70. rokoch riaditeľkou bola Emília Šikulová a vychovávateľkou Mária Macková.  V roku 1980 však pre nízky počet škôlkarov došlo k jej zrušeniu.
Hospodárstvo v obci 1945 – 1989
Obec aj po vojne ostávala bez podnikov a výrobných závodov. Situácia sa začala meniť v roku 1954, kedy do obce prišlo s cieľom urobiť prieskum hnedého uhlia – lignitu päť vŕtacích súprav. Prvá 3. apríla 1954 urobila prvý prieskum pri škole. Druhá bola na Hornom  konci vo dvore M. Majerčíkovej a 9. apríla 1954 narazila na vodu. Tá striekala do výšky a za minútu jej vytieklo až 1 200 l. Voda mala teplotu 25 ºC. Aj z nasledujúcich vrtov vyvierala voda, ale nebola vhodná na pitie.
Prvú baňu otvorili medzi obcami Krčava a Sejkov pri potoku, z ľavej strany 12. decembra 1954.
O rok neskôr (1955) začali pracovať v lokalite „Na Pánskom“ i na šachte č. 2. Dňa 26.októbra 1955 v hĺbke 29 metrovnarazili na kompaktnú vrstvu lignitu. O niekoľko dní začali pracovať i na otvorení bočných chodieb. Samotná ťažba mala začať až v druhom päťročnom pláne.  Prvé uhlie bolo vyťažené a odvezené v druhej polovici januára 1956.
V septembri 1957 zatvorili šachtu č. 2 a všetky stroje a materiál presunuli k šachte č. 1. Na šachte č. 2 ostala iba veža.
Pre neustále sa zvyšujúce náklady na výstavbu a žiadne príjmy boli v jeseni 1958 zastavené práce aj na šachte č. 1. Jedným z dôvodov zastavenia prác bola i slabá kvalita uhlia.
Poľnohospodárstvo v obci, Jednotné roľnícke družstvo (JRD)
Po prechode frontu a po oslobodení bola situácia v zásobovaní veľmi ťažká. Nebol dostatok potravín, ani iného spotrebného tovaru. Po skončení vojny si KSČ získala mnoho stúpencov programom pozemkovej reformy a rozdeľovania skonfiškovanej pôdy. Po februári 1948 však začala presadzovať politiku socializácie poľnohospodárstva prostredníctvom Jednotných roľníckych družstiev (JRD), čiže spoločným hospodárením, pričom pôda naďalej ostávala majetkom členov družstiev.
Počas 50. rokov sa v obci najviac pestovala pšenica. Raž, jačmeň i ovos sa pre malú výnosnosť pestovali zriedkavejšie. V malom sa pestovala zelenina, kapusta. Vo väčšej miere však pestovali zemiaky kukuricu i slnečnicu. Pre extrémne suchá v rokoch 1954/1955 sa zemiaky neurodili.
V roku 1952 v obci založili strojno-traktorovú stanicu, ktorá mala za úlohu presadzovať kolektívne poľnohospodárstvo a napomáhať socializácii obce. V tom istom roku bolo založené i menšinové JRD. Agitáciu za vstup do JRD nám približuje kronika obce: …Ako sa začala žatva, hneď o niekoľko dní, prišla do našej obce úderka, ktorá presvedčovala malých a stredných roľníkov, aby vstupovali do JRD. Boli v obci približne päť týždňov. Na pomoc im prišla i úderka z Prešova. Počas tohto presvedčovania získalo sa za členov JRD 20 malých a stredných roľníkov. Boli tu celé dni a noci. Tak isto tu bol rozhlasový voz zo Sobraniec…. ….V tomto čase, keď bola presvedčovacia kampaň, roľníci utekali preč, lebo nepoznali význam spoločného hospodárstva….   
Najväčším problémom poľnohospodárstva v prvej polovici 50. rokov pre predstaviteľov MNV bola súkromná malovýroba.
Postupne sa tiež prikročilo k sústreďovaniu hospodárskych zvierat, osiva, sadiva a strojov – uvedený proces ale sprevádzali problémy. Prejavoval sa nedostatkom pracovných síl, poľnohospodárskych strojov, náradia ustajňovacích aj skladovacích priestorov, a tak množstvo zvierat i materiálu držali roľníci doma.
V septembri 1951 došlo na základe rozhodnutia ONV k zmenám v hospodárení na poľnohospodárskej pôde. Rozsah ornej pôdy bol znížený na 342 ha, pretože ovocné sady boli zväčšené zo 4 hana 8 ha. Pasienky boli zmenšené na 86 ha, pretože 33 haprevzalo do užívania JRD v Jenkovciach. Vetrolamy boli zväčšene na 2 ha. Rozsah všetkej pôdy sa zmenšil na 648 ha, pretože 33 haprevzalo JRD v Jenkovciach. V obci sa úplne prestala pre veľmi zlú úrodu siať slnečnica.  Osevné plochy kŕmnej repy znížili na 9 ha.
Zmeny nastali i v živočíšnej výrobe. Stav hovädzieho dobytka bol zvýšený na 394 kusov, nakoľko v Sejkove chovali hovädzí dobytok namiesto koní. Stav koní bol znížený na 43 kusov a z toho malo byť 10 kusov reg. kobýl.
Napriek tomu, že zakladanie a fungovanie družstiev bolo súčasťou štátnej politiky, JRD spočiatku zápasili s veľkými problémami (nedostatok ustajňovacích priestorov, zlá starostlivosť o hospodárske zvieratá, nedostatok osiva, hnojiva, málo strojov, nízke finančné i naturálne ohodnotenie členov JRD, náročná fyzická práca). V dôsledku uvedených nepriaznivých materiálno-technických podmienok začali členovia družstvá hromadne opúšťať. Väčšina bývalých členov opäť prešla na súkromné hospodárenie. Dodávky štátu boli však v tomto období plnené veľmi slabo.
V júli 1956 došlo k pričleneniu stavebného hospodárskeho dvora JRD Sejkov v katastri obce Sejkov od č. 311 až po č. 317 k JRD Orechová. Podmienkou zmluvy bola dohoda medzi JRD Orechová a roľníkmi, ktorí tam užívali pôdu, aby im bola daná náhrada za tieto pozemky (jednalo sa o Michala Kubaka, Annu Ondilovú, Jána Lukačka, Jozefa Karbovaneca).
Na základe rozhodnutia ONV v Sobranciach v roku 1956 bola po ukončení Hospodársko-technických úprav pozemkov v obci odovzdávaná pôda Štátnym majetkom. Jednalo sa hlavne o pôdu získanú počas pozemkových reforiem a pôdu získanú z pracovne nezabezpečených hospodárstiev. Pôda bola súčasťou honov – „Viničky“, „Dolišče Krátke“, „Dolišče“ a „Breziny“. Všetky tieto pozemky od 15. septembra 1956 prebrali ŠM v Nižnom Nemeckom.     
Miestni poľnohospodári museli v rámci dodávok pre verejné zásobovanie odovzdávať poľnohospodárske plodiny (obilniny, zemiaky, kukuricu……), mäso (hovädzie, bravčové a iné), bravčovú masť, slaninu, mlieko, vajcia, seno. Odovzdávanie takýchto „kontingentov“, udržiavanie plánovaných stavov dobytka, ako i uhrádzanie rôznych poplatkov bolo koncom 40. a v priebehu 50. rokov pohyblivé (išlo najmä o odovzdávanie – mlieka, mäsa a vajíčok). Viazol i odber umelých hnojív. V súlade so štátnymi hospodárskymi nariadeniami sa preto vytvárali agitačné dvojice a rôzne komisie (častokrát zvolení poslanci MNV, navštevovali svoj volebný obvod a agitovali u svojich voličov za včasné plnenie dávok). Mali za úlohu propagovať včasné odovzdávanie „dávok“ a vyzývať na dodržiavanie plánovaných stavov hospodárskych zvierat.
Uskutočňovali sa tiež kroky proti dedinským špekulantom, boháčom („kulakom“) a pravidelným neplničom. Prísnejšie sa postupovalo najmä od 50-tých rokov, keď sa najprv uplatňovala zásada agitácie – buď poslancami MNV, alebo vopred určenými agitačnými dvojicami, potom nasledovalo predvolanie na MNV – tu sa ukladali aj trestné sankcie.
MNV si v rokoch 1957 – 1960 za hlavný cieľ určil na úseku poľnohospodárskom rozširovať členskú základňu JRD, ako aj zvyšovať poľnohospodársku výrobu o cca 45 %.
Významným rokom pre JRD bol rok 1957, kedy v januári prišli do obce zástupcovia KNV v Prešove a ONV v Sobranciach, aby spolupracovali pri zakladaní družstva. Pravidelne navštevovali občanov a oboznamovali ich s výhodami spoločného hospodárstva. Dňa 26. apríla 1957 sa zišli občania zo Sejkova a Krčavy (9 a 15 členov) a v obci založili druhé  menšinové JRD. V ten deň bol zvolený aj výbor. Predsedom sa stal Pavol Fencik a podpredsedom Andrej Ondila. Družstevníci sa zhodli na tom, že svoju pozornosť upriamia hlavne na vinohradníctvo, ku ktorému tu mali najlepšie podmienky. Ešte v tomto roku sa počet družstevníkov zvýšil o ďalších 15 členov.
O rok neskôr (1958) došlo k zmene predsedu družstva – predsedom sa stal Michal Peter a na konci roka Michala Petra vystriedal Andrej Ondila.
Do konca roka 1958 sa z menšinového družstva stalo celoobecné.
Koniec 50. a 60. roky sa niesli v znamení budovania JRD, jeho zveľaďovania, a rozširovania. Podarilo sa oplotiť areál, postupne sa budovali hospodárske budovy (napr. v roku 1959 postavili ošipáreň, maštale, uskladňovacie a skladovanie priestory, sýpky, sklady, senníky, hnojiská), prístupové cesty i administratívne a sociálne objekty. Pri výstavbe sa prejavili nedostatky spôsobené nedostatkom kvalifikovaných pracovných síl. Preto meškala dostavba objektov. Množstvo mužov odišlo za prácou do Čiech.
Rozvíjala sa rastlinná a živočíšna výroba, zavádzali sa nové stroje, mechanizmy a technológie výroby (napr. v oblasti zberu zemiakov či obilia, ale aj dojenia). V súlade s hospodárskou politikou štátu sa miestne družstvo zapájalo aj do rôznych socialistických súťaží.
V roku 1960 družstvo hospodárilo na 570 hapôdy. Z toho 292 habolo ornej, 128 halúk, 127 hapasienkov a 27 ha inej – zastavaná plocha, dvory a podobne. Družstvo malo 76 členov. Hospodárske výsledky k 30. júnu 1960 boli nasledovné:
Jednotlivé rozpočtové položky
Cena v korunách
Spotreba nákupných osív a sadív
24 853
Spotreba nakúpených hnojív
84 476
Spotreba ostatného nákupného materiálu
275
Odmeny za práce STS
53 389
Ostatné priame náklady na rastl. vyrobu
2 063
Rastlinná výroba spolu
156 056
Spotreba krmív
119 353
Obstarávacia cena zvierat
-
Živočíšna výroba spolu
119 353
Spotreba krátkodobá
962
Spotreba energie
3 500
Spotreba pohonných hmôt
21 935
Bežné opravy
13 816
Náklady na dopravu a stravovanie
314
Ostatné všeobecné náklady
11 753
Mzdy
15 015
Kancelárske, poštovné a telefonické náklady
2 364
Rôzne správne náklady
1 701
Spolu
71 360
Náklady spolu
346 763
Dane, poistky a úroky
103 374
Prídely do nedeliteľného fondu
27 649
Príspevky do sociálneho a kultúrneho fondu
11 139
Členom na zálohy PJ
168 558
Celkové náklady spolu
657 483
Výnosy k 30. 6. 1960
Tržby za dospelé a chovné zvieratá
42 000
Ostatné zvieratá
129 504
Tržby za živočíšne výrobky
65 785
Tržby spolu
237 289
Tržby za rastlinné výrobky
5 766
Tržby zo sadov
531
Tržby za tovar a materiál
3 142
Zrealizované ostatné služby a práce
18 354
Ostatné peňažné príjmy
11 411
Tržby spolu
39 204
Celkové tržby spolu
276 493

 

Predsedu JRD Andreja Ondilu na krátke obdobie na prelome 50. a 60. rokov vystriedal Michal Cipa. Po ňom sa na post predsedu opäť vrátil Andrej Ondila. Po nich nastúpil Ján Šlapák.
V prvej polovici 60-tých rokov došlo k úpadku miestneho JRD. Od 1. januára 1964 bolo miestne JRD zrušené a hospodárstvo prebrali Štátne majetky Sobrance, stredisko Krčava. Pod ŠM prešiel všetok majetok (t. j. dobytok, hospodárske stroje, budovy, pôda a pod.). Mnohí bývali členovia JRD sa rozhodli pracovať i pre ŠM, ktoré sa zamerali hlavne na výkrm mladého dobytka a ošípaných. No mali v úmysle zabezpečiť i rastlinnú výrobu. V obci vzniklo i mechanizačné stredisko. Sústrediť sa tu mali hlavne traktory, autá, postrekovače a iné pracovné stroje. Vedľa hospodárskeho strediska bola vybudovaná i pristávacia plocha pre lietadlá Agroletu, ktoré práškovali a postrekovali hlavne vinice a iné poľnohospodárske plochy.
V 60. až 80. rokoch 20. storočia nastal dynamický rozvoj ŠM, lebo štát masívne (finančne, personálne, odborne, organizačne i technicky) podporoval ich činnosť. V 70. a 80. rokoch sa ŠM aj naďalej rozvíjali. Budovali nové objekty, okrem rastlinnej a živočíšnej výroby sa rozvíjala aj pridružená výroba. ŠM pre zlý prístup na hospodársky dvor vybudovali pre svojich zamestnancov i dve lávky cez potok. V roku 1977 dokončili výstavbu skladovacích priestorov. V nasledujúcich rokoch začali výstavbu veľkokapacitných hospodárskych budov.
Predsedom ŠM v polovici 70. rokov bol Juraj Hadváb. V 80. rokoch bol predsedom Ing. Ovšaník.
Kultúrna a osvetová činnosť v rokoch 1945 – 1989
Po roku 1945 kultúrnu a osvetovú činnosť v obci zabezpečovali jednak miestna škola (organizovala divadelné predstavenia, estrády, akadémie, kabarety, tematické večery), jednak spoločenské organizácie (pripravovali prednášky, besedy, kurzy, relácie do miestneho rozhlasu, usporadúvali tanečné zábavy). Tieto aktivity sa však museli koordinovať, preto vznikla obecná Osvetová beseda. Vo funkcii osvetových pracovníkov zo začiatku pôsobili spravidla učitelia. Tradície divadelných predstavení, estrád, akadémií, tematických prednášok, besied a relácií v miestnom rozhlase zostali zachované, pribudli plesy a rôzne druhy agitácií. Osvetová beseda sídlila v kultúrnom dome. V 80. rokoch ju riadila Agnesa Pallayová.
V 50. rokoch v obci vznikla pod vedením Juraja Karcha ľudová kapela. V tomto období hudobníkmi boli huslisti a harmonikár. Bubon si zapožičiavali u bubeníka. Neskôr si zakúpili i vlastný bubon a dve gitary.
Miestny divadelný krúžok v obci vystupoval s predstaveniami ako – „Pytačky“, „Medveď“, „Matka“. S niektorými hrami krúžok vystúpil aj v okolitých obciach (napr. Veľké Revištia, Remetské Hámre.) S divadelnými predstaveniami v Sejkove vystupovali i žiaci miestnej školy (napr. s drámou „Bohatý kráľ“). Vedúcim krúžku bol riaditeľ školy Michal Hreňo.
Osvetová beseda každoročne pripravovala v spolupráci s miestnymi organizáciami a školou kultúrne podujatia k štátno-politickým sviatkom a k významným dňom (oslavy Februárového víťazstva, oslavy MDŽ – medzinárodného dňa žien, spomienkové slávnosti z príležitosti narodenia V. I. Lenina, oslavy 1. a 9. mája, oslavy SNP, oslobodenia obce či okresu, oslavy VOSR – Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie). Kultúrny program k oslavám zabezpečovala najmä miestna škola, ktorú doplňovala vystúpeniami materská škola.
Okrem toho mala osvetová beseda v náplni práce organizáciu rôznych spoločenských akcií (koncertov, vystúpení, divadelných predstavení, dožinkových slávností), v jej zriaďovateľskej pôsobnosti boli aj rôzne kultúrno-spoločenské kurzy a krúžky.
Osvetová beseda zabezpečovala v zimnom období aj Družstevnú školu práce. V rámci možnosti využívala miestny rozhlas. Do výberových škôl odporúčala mládež i starších občanov a vo zvýšenej miere robila nábor do poľnohospodárskych škôl.
V obci boli od konca 50. rokov zriadené dva krúžky – čitateľský a nad mapou sveta. Tie však pracovali prevažne len v zimnom období.
V polovici 80. rokov bolo v Sejkové zriadené Miestne kultúrne stredisko (MKS). Išlo o samostatnú príspevkovú organizáciu MNV, ktorá združovala osvetovú besedu a  miestnu knižnicu. Prvou riaditeľkou bola Agnesa Pallayová.Pod vedením MKS sa pripravovali besedy, súťaže, kultúrne programy k významným udalostiam a pod..
Od roku 1945 začal v obci opäť pracovať Miestny odbor Matice slovenskej, ktorého hlavnou náplňou bola osvetová činnosť, prednášky a spolupráca s miestnymi organizáciami na oslavách a iných kultúrnych podujatiach.
Aktív, resp. Zbor pre občianske záležitosti výraznejšiu činnosť vyvíjal v 80. rokoch, keď organizoval uvítania detí do života, pripravoval slávnostné odovzdávania občianskych preukazov, rozlúčky s brancami, účinkoval pri sobášoch na MNV a pri občianskych pohreboch, usporadúval slávnostné stretnutia s najstaršími občanmi a odbojármi, členovia zboru tiež navštevovali jubilujúce manželské páry. Z vedúcich predstaviteľov môžeme spomenúť – Agnesu Pallayovú, Jozefa Ohradzanského, Michala Cípu, Annu Šárovú .
Miestna knižnica pri svojej činnosti spolupracovala so školou a spoločenskými organizáciami v obci. V roku 1958 mala cez 600 zväzkov politickej, náučnej a krásnej literatúry. Okrem požičiavania kníh a časopisov organizovala i besedy, výstavy, prednášky, kvízy, exkurzie, spomienkové pásma, rozprávkové podujatia pre školopovinné deti a mládež, podieľala sa na príprave relácii do miestneho rozhlasu. V knižnici bolo zaregistrovaných koncom 50-tých rokov vyše 20 % obyvateľov obce.
V roku 1974 došlo k presťahovaniu miestnej knižnice do kultúrneho domu. V tomto roku už mala 798 zväzkov, 51 stálych čitateľov a bola otvorená dvakrát týždenne.
Koncom 70. rokov sa v obci vytvoril protialkoholický zbor, ktorý mal za hlavnú úlohu boj proti alkoholizmu. Vypracoval súbory opatrení – aby sa alkoholické nápoje nepredávali mladistvým, vodičom motorových vozidiel, či podnapitým osobám, čím sa malo zamedzovať porušovaniu verejného poriadku.
Do obce v povojnovom období pravidelne prichádzalo aj putovné kino. Jedným z prvých filmov, čo sa v obci premietal, bol film „Drevená dedina“.
Od polovice do konca júna 1956 do obce zavítali filmári z Bratislavy a natáčali film „Vihorlatská rapsódia“ dlhy 600 m. Zábery filmu sa väčšinou natáčali pri uhoľných šachtách č. 1 a 2, pri škole a kostole.
Koncom 50. rokov si obec na premietanie filmov kúpilo vlastný premietací prístroj a filmy sa spravidla premietali raz do týždňa.
Šport v rokoch 1945 – 1989
Jednu z najaktívnejších spoločenských organizácií v obci predstavoval športový klub.
Rozvoj športu v povojnovom období brzdil nedostatok športovísk. Do februára 1948 sa podmienky pre šport v obci nezmenili. Najpopulárnejší – futbal sa hrával na všetkých vhodných plochách. Do štádia organizovaného výkonu športu v Sejkove ešte nedospeli.
História sejkovského futbalu sa začala písať v roku 1952, keď za spolupráce MNV a riaditeľa školy vznikla futbalová jedenástka. Za predsedu Sokolovskej jednoty Sejkov (TJ Sokol Sejkov) bol zvolený Andrej Ondila. Futbalové ihrisko bolo v obci umiestnené smerom k Jenkovciam na pastvinách Jenkovskom. Za pomoci brigád ihrisko dostavali na čas a prvé kolo jarnej časti sa hralo už na novom športovisku. Nebolo úplne dokončené ale hrať sa na ňom dalo.
Obec usporadúvala na športovom ihrisku aj športové dni. V roku 1956 sa uskutočnil za prítomnosti klubov z Jenkoviec, Nižného Nemeckého, Tibavy a miestneho klubu. Víťazom sa stal klub z Jenkoviec.
Sejkovskí futbalisti boli do okresnej súťaže prihlásení v roku 1956. Na čele futbalistov v tomto období boli Michal Zahorčák, Juraj Papač a bratia Karchovci. Postupom rokov však futbal upadal a takmer všetci hráči odišli do susednej Krčavy. Tento stav pretrval až do roku 1970, kedy Michal Dudič, Michal Danko a Ján Macko obnovili v obci futbal. Mužstvo pôsobilo v okresnej súťaži v 70. rokoch s takmer nezmeným kádrom.
Zmeny vo futbale nastali začiatkom 80. rokov, kedy na vedúce pozície nastúpili Ján Ivaničko a Jozef Macko. Hráči stále hrávali IV. triedu okresnej súťaže so striedavými výsledkami. V tomto období v rámci investičnej činnosti MNV budovalo oplotenie ihriska, prístupovú cestu, sociálne zariadenia a šatne.
Posledná zmena v tomto období nastala v roku 1987, kedy na popredné miesta klubu prišli Jozef Fedor, Milan Obitko a Jozef Papáč. V okolitých obciach sa futbal prestal hrávať a za TJ Sejkov hrávali aj hráči z Jenkoviec, Krčavy a Nižnéh

Comments are closed.