Obec v ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKE
(1918 – 1939)
Vznik Československej republiky (ČSR)
S rozpadom Rakúsko-Uhorska súvisel i vznik niekoľkých nových štátov. Jedným z nich bola aj Československá republika (ČSR) – vyhlásená 28. októbra 1918 v Prahe. Slováci sa k ČSR pripojili o dva dni neskôr Deklaráciou slovenského národa. Najvýchodnejšie časti Slovenska však i naďalej ovládali zanikajúce rakúsko-uhorské, resp. vznikajúce maďarské orgány s ich brachiálnou mocou. Po zložitých rokovaniach koncom roka 1918 víťazné dohodové mocnosti stanovili demarkačnú čiaru medzi Slovenskom a Maďarskom. Dňa 31. decembra 1918 vojaci 31. pluku 6. divízie talianskej légie československého vojska obsadili Michalovce a postupovali smerom na východ. Situácia v sobranskom slúžnovskom okrese bola zložitá – väčšina inteligencie (úradníci, kňazi, učitelia, „páni“), bohatší remeselníci a Židia rozprávali po nemecky alebo maďarsky, pričom neprejavovali žiadne sympatie k novému štátu. Títo obyvatelia sa netajili svojou inklináciou k starým poriadkom. Plynulo čítať a písať po slovensky vedeli iba ojedinelí príslušníci inteligencie. Obyvatelia s horším sociálnym postavením boli zväčša negramotní. V ľudových školách sa i naďalej vyučovalo po maďarsky, v úradoch pracovali maďarskí úradníci, slovenské obyvateľstvo v jeho prípadných pročeskoslovenských prejavoch zastrašovali uhorskí, resp. maďarskí žandári. Napriek týmto nepriaznivým okolnostiam sa niekoľkým uvedomelým občanom podarilo zorganizovať zhromaždenie približne 600 obyvateľov podvihorlatských dedín – tí sa zišli 7. januára 1919 v Malých Zalužiciach „aj z ďalekých obcí“. Tu prijali rezolúciu o pripojení Užskej župy k ČSR. Desaťčlenná delegácia sa s týmto vyhlásením ešte v noci vybrala do Košíc, kde sa v tom čase zdržiavali predstavitelia československej moci. Dňa 12. januára československí vojaci obsadili Sobrance i s okolím a o deň neskôr dorazili do centra Užskej župy do Užhorodu. Strategická poloha Sobraniec a zložitá situácia v regióne boli príčinou zavedenia vojenskej správy, ktorá dočasne prevzala kompetencie dovtedajších civilných orgánov. Dňa 9. marca 1919 vojenské staničné veliteľstvo zvolalo poradu všetkých notárov sobranského okresu.
Dočasná hranica medzi Československom a Maďarskom bola nestabilná a nepokojná – dochádzalo tu často k rôznym incidentom a prestrelkám. Československá vláda reagovala aj na vytýčenie novej demarkačnej čiary a na zmenenú vnútropolitickú situáciu v Maďarsku (vytvorenie Maďarskej republiky rád). Sobrančania v tomto období opäť vídavali vojenské kolóny, pretože v apríli 1919 sa v priestore Palín – Užhorod sústreďovali jednotky 3. divízie československého vojska, ktoré boli určené na obsadenie novej demarkačnej línie, stanovenej dohodovým vojenským velením. Po počiatočných úspechoch československého vojska v bojoch s maďarskou Červenou armádou však od konca mája toho istého roku iniciatívu prevzali maďarskí vojaci a začali pomaly postupovať do vnútrozemia východného Slovenka. Dňa 8. júna 1919 bez boja obsadili Michalovce. Generál Destremeau, ktorý velil československým jednotkám Podkarpatskej skupiny, chcel zabrániť ďalšiemu prenikaniu vojakov maďarskej Červenej armády smerom na Užhorod, preto nariadil vybudovať obrannú líniu v priestore Úbrež – Zalužice – Stretava – Vojany – Ptrukša – Čop. Podkarpatská skupina, útočiaca od 17. júna proti 3. maďarskej brigáde, sa síce hladko zmocnila Michaloviec, no v nasledujúcich dňoch musela zviesť s maďarskými vojakmi tvrdé boje. V júni 1919 v samotných Sobranciach sídlilo staničné vojenské veliteľstvo 28. pluku československého vojska. Spomínané veliteľstvo okrem iného zabezpečovalo cez Sobrance transport ranených civilistov a vojakov do nemocnice v Užhorode. Vojenský konflikt Československej republiky s Maďarskou republikou rád v roku 1919, trvajúci vyše dvoch mesiacov, bol z vojenského hľadiska bojom o demarkačnú čiaru – hranicu. Definitívne hranice Slovenska, resp. ČSR boli dohodovými mocnosťami určené až v lete roku 1919.
Administratívne členenie
Začiatkom roku 1919 Sobrance ako sídlo okresu patrili do užhorodskej (užskej) župy. Transformovaný župný úrad začal v Užhorode pracovať vo februári 1919 a jeho vedením bol československými orgánmi ako vládny komisár a župan poverený Ladislav Moyš (Ladislav Moyš funkciu župana zastával až do roku 1920). Začiatkom roka 1919 do sobranského slúžnovského okresu patrilo celkom 70 obcí so 7 986 domami a 41 601 obyvateľmi. V národnostne i konfesionálne veľmi zmiešanom okrese bývali prevažne Slováci a gréckokatolíci. Udalosti, ktoré nasledovali zapríčinili oklieštenie sobranského okresu. Celý proces súvisel so stanovením administratívnej hranice medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou v rámci Československej republiky. Na novovzniknutú situáciu reagovali i samosprávy viacerých obcí okresu. V petícii z 2. novembra 1919 richtári niektorých slovenských obcí sobranského okresu žiadali Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, aby neboli začlenení do Podkarpatskej Rusi. Nakoniec, ešte v roku 1919, na základe niekoľkých petícií a intervencií obcí Čečehov, Hažín, Iňačovce, Jastrabie, Kaluža, Lúčky, Stráňany, Trnava, Vinné, Vrbovec, Malé a Veľké Zalužice boli zo sobranského okresu preradené do okresu Michalovce. Aj obyvateľstvo ďalších obcí sobranského okresu viackrát intervenovalo na slúžnovskom okrese v Sobranciach, že nechce byť pripojené k Podkarpatskej Rusi. Na druhej strane sa však niektoré obce ako Koromľa a Záhor žiadali pričleniť k Podkarpatskej Rusi. V prvej polovici roka 1920 bol okres Sobrance vyňatý z Užskej župy a administratívne pripojený k Zemplínskej župe so sídlom v Michalovciach. Tieto zmeny znamenali stratu niekoľkých ďalších obcí, ktoré po odčlenení boli spravované civilnou správou Podkarpatskej Rusi.
V rokoch 1923 – 1928 patrili Sobrance ako sídlo okresu do župy XX. (Košická župa, Košická veľžupa). V roku 1928 bolo župné zriadenie nahradené krajinským zriadením (Krajinský úrad so sídlom v Bratislave) – to pretrvalo až do roku 1938, respektíve 1939.
O dvadsaťročnom vývoji v okrese Sobrance v rámci ČSR okresný náčelník Štefan Žoffčák v roku 1938 napísal: „Pri oslavách 20. výročia trvania Československej republiky, tak ako aj iné sväzky pred verejnosťou skladá účty, aj najvýchodnejší okres Slovenska za svojej 20 ročnej činnosti. Uvažujeme, čo všetko vykonal za dobu trvania našej štátnej samostatnosti a k čomu všetkému mu dopomohla oslobodená vlasť. Sám okres patrí medzi tie najchudobnejšie, vzdor tomu však chlúbi sa peknými výsledkami za posledných 20 rokov, ktoré by bol sám iste nemohol dokázať, keby nebolo tam mecenášov, ako štát, krajina. Okres sobranecký našiel prevrat v stave veľmi neusporiadanom, v každom ohľade zanedbanom. Tu sa muselo stavať všetko od základov, čo veru vyžadovalo tvrdého úsilia. Najväčšou prekážkou úsilia o povznesenie okresu bol nezáujem a nedôvera, najprv táto sa musela prekonať. Obyvateľstvo nechcelo pochopiť, že sa oň starajú a preto nemalo porozumenia pre veci jemu prospešné. A keď vlastných prostriedkov nemalo, nepodnikalo nič. Pre uvedené sa musela tá ľahostajnosť, následok to chýb v minulosti spáchaných, odstrániť, musel sa vyvolať záujem, získať dôvera a až potom sa mohlo prikročiť k práci produktívnej, k budovaniu, k povzneseniu okresu, a to po stránke hmotnej, sociálnej, hospodárskej a kultúrnej. Výsledky sú už dnes viditeľné a keď nie sú azda zázračné, treba ustáliť, že záujem sa vzbudil a do ďalších desaťročí ideme s veľkými nádejami. Výsledok ďalšej činnosti bude iste odstupňovane väčší. Vzdor ťažkostiam, ktoré maly byť a boly prekonané, chlúbi sa okres krásnymi podnikmi, ktoré všetky slúžia potrebe a záujmom obyvateľstva a ktoré by sme boly za iných okolností sotva dosiahli. Už pri príchode do okresu vyvolá našu pozornosť krásna betonová magistrála Košice – Užhorod so svojími dennými 12 autobusovými spojami, ktorou magistrálou nám bolo umožnené zapojiť sa do pospolitosti československej, zúčastniť sa hospodárskeho a kultúrneho života západu našej vlasti. Okres spojujú s magistrálou okrem krajinskej aj vicinálnej cesty, na ktoré len z okresných prostriedkov bolo venované doteraz vyše 1.000.000 Kč, nepočítajúc do toho práce obyvateľstva, vykonané v naturálnych plneniach. Tieto cesty veru ani dnes nie sú vyhovujúce, ale keď o nich píšeme, treba poznamenať, že prevrat ich našiel v stave úplne dezolátnom a takmer znova ich bolo treba budovať, lebo existovaly iba v úradných evidenciach, dnes však sú aspoň za každého počasia sjazdné a verejnou pomocou sa podarilo ich dať do stavu, že ich možno cestami pomenovať. Viac sa vykonať pre cesty nedalo, lebo musely byť od základu vybudované a vzhľadom na ich rozsiahlosť, aj to, čo sa vykonalo, ja chvály a úctyhodné. Po stránke školskej našiel prevrat tuná tiež veľmi neutešené pomery, nedostatkov bolo tak veľa, že ich odstraňovanie nemohlo sa previesť všeobecne a naraz, iba postupne. Výsledky máme však aj na tomto poli. Za uplynulých 20 rokov vystavilo sa niekoľko pekných škôl, ako v Kolibábovciach, v Blatnej Poľanke, v Sentuši, v Koňuši. Tu máme nové, moderné školy, ktoré boly vystavané za podporovania štátu, a to v maximálnej výške. Ďalšie výstavby škôl máme na programe v krátkej budúcnosti. Za to všetko vďačíme ministerstvu školstva a národnej osvety ako aj Krajinskému výboru, ktoré umožnili previesť už uskutočnené ako aj v dohľadnej dobe vystaviť sa majúce stavby škôl. V minulých 20 rokoch bola zriadená v Sobranciach štátna meštianska škola, ktorej okres doteraz postrádal. Značný počet hospodárskych ľudových škôl vzdelá roľnícky dorast odborne a zdokonaľuje mládež vo vedomostiach, nadobudnutých na ľudových školách. Po stránke osvetovej sme získali veľmi mnoho a sme na skutočne rapídnom postupe. Veľký počet kultúrnych a osvetových spolkov, v čele s okresným osvetovým sborom, rozsieva osvetu a kultúru. Aj v tých najmenších dedinách usporiadávajú sa kultúrne osvetové prednášky, divadelné predstavenia, ktoré boly tu ešte donedávna neznáme. Tieto časté podniky, tak starými ako aj mladými sú ochotne prijímané, sú hojne navštevované, mládež namiesto predošlých bujných zábav sa vzdeláva, počúva kultúrne prednášky, usporiadáva divadelné predstavenia. Obyvateľstvo pre osvetovú činnosť začína prejavovať živý záujem, neuspokojí sa len polovičným výsledkom, chce mať vlastný kultúrny stánok, pre kultúru donáša aj obete. Je to iste krásny výsledok činnosti, že doterajšia ľahostajnosť sa premenila v živý záujem a ochotu aj na donášanie finančných obetí pre osvetu. Dôkazom toho je už vystavaný pekný kultúrny dom v Závadke, ako aj ďalšie kultúrne domy, ktorých uskutočnenie je otázkou blízkej budúcnosti, ako v Horni, v Úbreži, v Sobranciach. Tu si opätovne musíme uvedomiť, že sme okresom chudobným a z vlastných síl pri najlepšej vôli by sa uvedené podniky uskutočniť nemohly. Prispievajú nám opätovne na pomoc naši predstavitelia, ktorí, pochopiac túto krásnu snahu, podporia ju hmotnými príspevkami. O vzdelanie žien sa starajú ľudové kurzy, ktoré sú stále opakované vo všetkých obciach, a smelo možno tvrdiť, že s krásnym úspechom. Naša žena začína chápať, že to, čo sa koná, uje v jej prospech a počiatočná nedôvera k týmto kurzom je už zdolaná. Znamenalo však veľkú prácu prelomiť tú nedôveru, ktorá sa však ľahko dá pochopiť, keď uvážime, že naše dedinské ženy nikdy nepočuly o takých veciach, aby niekto mal záujem na upravení spôsobu ich života. Posledných 20 rokov neprešlo bez účinku ani v administratívnom živote, v dobe prevratu ani jedno notárstvo nebolo dôstojne umiestnené, nachádzaly sa v malých nevyhovujúcich prenajatých miestnostiach. Dnes aj po tejto stránke sme dosiahli istých úspechov, máme moderné notárske domy v Sobranciach, v Krčave, vo Vyšných Revištiach, ktoré sú dôstojným administratívnym strediskom notárskych obvodov. Telefonizácia je tiež na radostnom postupe a do konca tohto roku, dosiahneme telefonizáciu prevážnej čiastky okresu. Ani živnostníctvo nevystalo z toho všeobecného rozkvetu okresu v posledných rokoch. Pekne organizovanou spoluprácou vystavilo si vlastný domov, živnostenský dom, ktorý je ozdobou obce Sobrance a dôstojným reprezentantom živnostenského spoločenstva. Tým cennejší je tento podnik, keď vieme, že v okrese máme iba menších živnostníkov, a preca dokázali vec peknú. Živnostníctvu patrí vďaka za ta, že dala tento dom, k dispozícii rôznym kultúrnym spolkom, menovite „Živene“, ktoré tu vyvíjajú skutočne cennú osvetovú prácu, hlavne pre ženy. Poriadajú rôzne osvetové prednášky, hospodinské kurzy pre dievčatá a podobne. Zasluhuje spomenutia aj dobrovoľné hasičstvo, ktoré len v posledných rokoch bolo zorganizované a dnes už znamená veľkú disciplinovanú organizáciu, moderne vystrojenú a – vďaka poskytnutým verejným podporám – vyzbrojenú 4 motorovými striekačkami. Je to iste krásny výsledok, keď uvážime, že okres pozostáva zo samých nepatrných dedín, finančne nie sebestačných. Pri tejto príležitosti treba pripomenúť aj činnosť vodného družstva „Senné-Blata“, ktoré od svojho založenia v roku 1885 nevyvinulo tak krásnu činnosť, ako práve v tých posledných rokoch, keď sa intenzívne dalo do regulačných prác s vyše milionovým nákladom, ktorého prevážnu čiastku poskytlo príslušné ministerstvo. Všade, na každom kroku sa stretávame s dôkazmi toho, ako sa o nás stará naša Československá republika, na každom kroku je viditeľné niečo, č nám bolo pomôžené previesť. Obec Koromľa bola dlhé roky úplne bez vody, je to malá horská dedinka s chudobným obyvateľstvom, ale starostlivosť vládnych kruhov ani na túto dedinku nezabúdla a teraz sa tam stavia vodovod nákladom vyše 200.000 Kč. Stavebný ruch je, vzhľadom na pomery v okrese, uznaniahodný, obec Sobrance sa honosi kránym palácom, kde je umiestený okresný súd a finančné úrady, bol vystavený štátom, teraz sa stavia štátny obytný dom, nedávno bola dokončená stavba impozantného družstevného obilného skladišťa, máme novostavbu roľníckeho domu. Pripravuje sa stavba okresného domu, štátnej meštianskej školy, sociálneho domu v Sobranciach. Ako je z uvedeného vidieť, boly investované do okresu v posledných rokoch veľké milíony, vystavily sa podniky trvalé a bolo postarané o zamestnanie pre robotníkov. 20 rokov trvania Československej republiky znamená pre okres pokrok tak kultúrny ako aj sociálny a hospodársky, všade sa stretávame s dôkazmi tohto pokroku, máme trvalé dôkazy štátneho a verejného života a vzdor všetkým ťažkostiam napredujeme k lepšej budúcnosti. Tým cennejšie sú tieto výsledky, lebo boly nám poskytnuté z bedlivej starostlivosti, z vlastných síl sme ich získať nemohli, lebo sme chudobní. Zo začiatku sa mala prekonať nedôvera zanedbaného ľudu, mal sa vyvolať záujem, bolo treba ľud nadchnúť. Všetko sa stalo. Ľud poznal, že sa podporuje jeho záujem a pripojil sa k plánom. Keď videl dobrú vôľu zo strany štátnych činiteľov, aj sám sa dal do práce a teraz už ochotne obetuje aj sám, čo mu je možné, v záujme verejnom, v záujme štátnom, lebo vidí, že všetko, čo sa podniká, patrí jemu. Teraz už chápe každý občan okresu, čo nám dala republika, čím sme povinní voči nej. Chápe to a snaží sa to aj dokázať. Najkrajší dôkaz svojej štátotvornosti dokázal okres nedávno, keď pri obecných voľbách asi na 90% hlasovalo pre štát, pre Československú republiku a demokraciu.“
Štatistiky a výsledky sčítaní v období trvania ČSR
Sejkov |
Rok 1919 |
Rok 1921 |
Rok 1930 |
Počet domov |
89 |
93 |
91 |
Počet obyvateľov |
391 |
427 |
431 |
Česko-Slovenská národnosť |
388 |
414 |
415 |
Ruská (Rusínska) národnosť |
0 |
2 |
12 |
Maďarská národnosť |
2 |
6 |
0 |
Židovská národnosť |
1 |
4 |
4 |
Iná národnosť a cudzinci |
0 |
1 |
0 |
Rímskokatolíci |
150 |
157 |
162 |
Gréckokatolíci |
231 |
260 |
263 |
Kalvíni (Reformovaní kresťania) |
3 |
2 |
2 |
Luteráni (Evanjelici a. v.) |
0 |
0 |
0 |
Židovské vierovyznanie |
7 |
7 |
4 |
Iné a bez vyznania |
0 |
1 |
0 |
