História do roku 1711

Prvá písomná zmienka
       Sejkov patrí medzi starobylé slovansko-slovenské sídliská, no najstaršie písomne správy o obci, zachované v starých latinských listinách, poznáme až z 13. storočia. V roku 1288 kráľ Ladislav VI. Daroval zemanom z Lastomíra majetok od Jenkoviec až po cestu vedúcu z Tibavy do Užhorodu, teda aj časť nášho chotára. Prvé menovité písomné správy o sejkovskom majetku pochádzajú z roku 1334 a 1335. Vznikli v súvislosti s vyšetrovaním vlastníctva jenkovského a sejkovského majetku. Sejkovský majetok je v stredovekej latinskej listine uvedený ako „terra Cykodeyl“. Podľa univerzitného profesora Ferdinanda Uličného, ktorý na tieto listiny upozornil (dovtedy bola považovanú za najstaršiu s názvom obce listina z roku 1412) sa vzťahujú iba na časť sejkovského majetku, teda Sejkov – diel. Podobný skomolený názov – Chokodeyl a Cykoudel – sa nachádza ešte aj v listinách zo 14. storočia. Názov obce je odvodený od slovenského osobného mena Sejko (s korením slova sej, od slovesa siať). Neskorší pisári ho naďalej zapisovali v rôznych podobách: 1412 Zeyko a 1414 Zeko, neskôr aj Séko, Sěkow, od roku 1920 už oficiálne pôvodným slovenským názvom Sejkov, ktorý v ústnom podaní žije od čias prvých obyvateľov. Samozrejme, nemôžeme s definitívnou platnosťou tvrdiť, že uvedené písomnosti predstavujú najstaršie zmienky o Sejkove – domnievame sa však, že objavenie starších listín je už len málo pravdepodobné.
 Administratívno-správna príslušnosť
       V rámci administratívno-správneho usporiadania uhorského kráľovstva patrila obec Sejkov do Užského komitátu a najneskôr od 14. storočia do Užskej stolice (od druhej polovice 19. storočia do Užskej župy) – jej hornatá časť sa rozprestierala na území dnešnej Ukrajiny a rovinatá časť na teritóriu súčasného najvýchodnejšieho Slovenska (išlo o súdobé mestá Veľké Kapušany, Sobrance, Pavlovce nad Uhom a okolie). Administratívne centrum komitátu (a zo začiatku aj stolice) bolo na Užskom hrade – neskôr v meste Užhorod. V 15. storočí stoličná šľachta často snemovala v Pavlovciach nad Uhom.  Stolica, neskôr župa, používala tiež svoj erb – jeho hlavnú erbovú figúru predstavovala postava mladého šľachtica, ktorý v pravej a ľavej ruke drží po tri klasy obilia.
 Zemepáni Sejkova
       Od 13. storočia Sejkov patril zemanom z Lastomíra. V 16. – 17. storočí boli jeho zemepánmi zemania z Bajerova, Drahňova, Stretavy, Čičaroviec a iní. Zemania z Čičaroviec a Stretavy mali pôvodne nešľachtický pôvod a ich predkovia pochádzali zo skupiny jobagiónov užského hradu. Známe sú aj mená zemanov Jenkeyovcoc a Tasolyovcov.
 Sejkovskí poddaní
       Obyvateľmi dediny boli predovšetkým poddaní, ktorí sa zaoberali poľnohospodárstvom. Na poliach, rozdelených na časti, striedavo siali jariny (jačmeň, ovos, proso) a oziminy (pšenicu, raž). Stredovekí roľníci ešte nemali dostatok hnoja, pretože dobytok sa takmer celý rok voľne pásol, ustajňovali ho iba na zimu.
       Obilie predstavovalo popri dobytku a pracovných nástrojoch najväčší majetok roľníka. Od veľkosti úrody a následného predaja nadúrody závisel ďalší život rodiny. Obilie bolo hlavnou zložkou potravy obyvateľstva. Do polovice 18. storočia bývalo zvykom, že obilie žali ženy kosákmi. Efektivita takejto práce bola nízka, preto sa panovníčka Mária Terézia snažila zaviesť kosenie obilia kosou. Chlapi sa tomu veľmi bránili, preto sa ešte v polovici 19. storočia na niektorých miestach žalo kosákmi. V stredoveku sa kosami kosili len lúky.
       Okrem obilnín roľníci pestovali tiež strukoviny (hrach, fazuľu, bôb) – tie sa konzumovali v oveľa väčšej miere ako dnes. V čase pôstov boli zo stravy vylúčené vajcia, mäso a tuky. Plodiny, ako zemiaky, kukurica, cukrová repa, paradajky a paprika, sa do začiatku 19. storočia nepestovali. Z ľanu a konopí sa vyrábalo plátno a lisoval olej. V záhradách dedinčania pestovali zeleninu (kapustu, cibuľu, mrkvu, repu) a ovocné stromy (jablone, slivky). Zo zvierat chovali najmä hovädzí dobytok (využívali ho aj ako ťažnú silu pri orbe a zvážaní úrody), kone, ošípané a hydinu chovali v malých množstvách. Niektorí mali tiež včely.
       Počas celého obdobia feudalizmu mohli byť vlastníkmi poľnohospodárskej pôdy len príslušníci privilegovanej vrstvy spoločnosti – teda šľachtici, cirkevní hodnostári a mešťania slobodných kráľovských miest. Poddaní mohli túto pôdu len užívať. Časť, ktorú užívali poddaní, sa nazývala rustikál alebo urbárska pôda. Časť, ktorú užíval zemepán, sa nazývala dominikál alebo kuriálna či alodiálna pôda. Alodiálna pôda nepodliehala daniam, v rámci svojich urbárskych povinností ju obrábali poddaní s vlastným dobytkom a náradím. Z urbárskej pôdy však museli poddaní odvádzať štátu dane a cirkvi desiatok. Zemepánovi navyše odvádzali deviatok v naturáliách a poskytovali mu tiež rôzne služby. Výška týchto povinností závisela od konkrétneho zemepána.
       Poddaní netvorili jednoliaty celok. Podľa užívania majetku sa delili na majetných poddaných – sedliakov (coloni), druhú skupinu tvorili menej majetní želiari (inquilini) a dedinskú nemajetnú vrstvu reprezentovali podželiari (subinquilini). V obci, resp. v blízkom okolí, žilo tiež niekoľko dedinčanov, ktorí sa zaoberali remeslom (napr. mlynárstvom, kováčstvom či kolárstvom).
       Poddaní boli povinní každoročne platiť štátnu daň, cirkevný desiatok a zemepanský deviatok. Od konca vlády kráľa Karola Róberta z Anjou (zomrel v roku 1342) sa štátna daň vyberala od brány (latinsky porty) – teda od poddanskej usadlosti s bránou, cez ktorú mohol prejsť voz, naložený senom. Výška tejto dane v 14. storočí predstavovala 18 denárov, v 15. storočí jeden zlatý a naďalej sa zvyšovala. Táto daň sa preto nazývala portálnou. Jednu portu tvorila jedna celá usadlosť alebo dve polovičné, štyri štvrtinové, prípadne osem osminových usadlostí. Podľa daňového súpisu port z roku 1427 boli sedliaci zo Sejkova zdanení od dvadsiatich port, čo ich v tej dobe radilo medzi stredne veľké dediny s najmenej s 21 obývanými sedliackymi domami, lebo richtár zdanený nebol. Počas nasledujúcich sto rokov sa počet domácností zmenšil. V roku 1567 ich tu bolo iba 10, ale v roku 1588 už 14 a pribúdali ďalšie.
       V roku 1599 v obci Sejkov („Zeko“) stálo dvadsaťpäť obývaných poddanských domov. Za predpokladu, že v jednej domácnosti žilo priemerne šesť členov rodiny – manželský pár, dve, tri deti a jeden, resp. dvaja starí rodičia, môžeme vyrátať, že tu vtedy žilo vyše 150 poddaných. Ide len o odhad skutočného stavu – presný počet obyvateľov sa dnes už nedá zistiť. V daňových súpisoch totiž chýbali osoby oslobodené od platenia daní, napríklad šľachta, sluhovia či žobráci.
       Nepokoje v 17. storočí zapríčinili, že sejkovské domácnosti chudobneli a postupne ich znovu ubúdalo. Sejkovskí poddaní nielenže vymierali, ale svoju dedinu aj opúšťali. Ešte aj začiatkom 18. storočia boli rozšírené úteky poddaných za lepšími podmienkami.
       Zistiť národnosť obyvateľov v stredoveku i novoveku je v dôsledku nedostatku vhodných prameňov ťažké. V uvedenom období tu okrem Slovákov žili aj Maďari, kontinuita slovenského obyvateľstva tu však nikdy nebola prerušená. V 14. – 16. storočí sa v Užskej stolici, v rámci osídľovania podhorských území na valašskom práve, začali usádzať aj prisťahovalci rusínsko-ukrajinského a rumunského pôvodu. Ich zamestnaním bol najmä chov oviec. Pojem Olah (Rumun) sa pod vplyvom pastierskeho zamestnania významovo rozšíril na valach – teda chovateľ, pastier oviec. Toto obyvateľstvo sa zrejme usadilo v Sejkove len v malých počtoch. Prítomnosť nemeckého obyvateľstva priamo v Sejkove nie je doložená, hoci v stredoveku sú v slovenskej časti Užskej stolice zaznamenané aj príchody obyvateľov nemeckého pôvodu, tzv. hostí.

 

Náboženské pomery a začiatky vzdelávania
       Na začiatku 11. storočia prvý uhorský kráľ Štefan (997 – 1038) vydal zákony, týkajúce sa cirkvi. Nariadil napríklad to, aby si desať susedných obcí postavilo spoločný, tzv. desiatkový kostol. V rámci cirkevných nariadení a predpisov panovníka boli stanovené aj prísne tresty. Ak niekto vošiel do chrámu, kde sa slávili bohoslužby, a znepokojoval prítomných mrmlaním, nepočúval Božie slovo a ani neprijímal Eucharistiu, mal byť (ak bol zo stavu urodzených) s hanbou vyhnaný; ak bol neurodzený, v predsieni kostola mal byť zviazaný a vydaný na bičovanie. Od kňazov zasa kráľ vyžadoval, aby zabezpečovali účasť všetkých kresťanov na bohoslužbách v nedeľu – výnimku mali iba tí, čo udržiavali oheň. Ak niekto tvrdohlavo odmietal účasť na nedeľných liturgických obradoch, mal byť potrestaný „výpraskom“ alebo vyobcovaním. Panovník tiež nariadil udeľovať prísne tresty za prácu v nedeľu, za porušenie pôstu, čarodejníctvo a ďalšie. Zaviedol i povinné odovzdávanie cirkevného desiatku (desiata časť úrody).
       V stredoveku v Sejkove žiadny kostol nestál a obyvatelia navštevovali niektorý zo starých stredovekých kostolov v okolí. V 30. rokoch 14. storočia boli v okolí Sejkova sídlom farností Tibava a Užhorod. Prvý doklad o malom jenkovskom kostole zasvätenom Panne Márii je z roku 1355.
       V stredoveku, i počas väčšej časti 16. storočia, pôsobili v Jenkovskej farnosti (Sejkov tu patril ako filiálka) rímskokatolícki farári. Od polovice 16. storočia sa v tunajšom okolí začali rozširovať myšlienky reformácie. V druhej polovici uvedeného storočia sa pôvodná jenkovská katolícka farnosť zmenila na farnosť protestantskú. Podľa zásady „Cuius regio, eius religio“ – „Čí je majetok, toho je náboženstvo“ aj obyvateľstvo obce muselo prestúpiť z katolíckej viery na protestantskú (luteránsku, resp. kalvínsku) – podľa vzoru svojho zemepána. Celý tento proces súvisel s patronátnym právom, ktoré malo v Uhorsku dlhodobú platnosť – na jeho základe bolo každému patrónovi priznané právo dosadiť do farnosti jemu vyhovujúceho farára. Vierovyznanie zemepána – podľa starých feudálnych princípov – mali, samozrejme, nasledovať všetci poddaní. Niektorí tak urobili z osobného presvedčenia, ďalší nemali inú možnosť, len sa prispôsobiť. Právomoc i svojvôľa šľachticov sa pri výbere duchovných do jednotlivých chrámov odrážala nielen v náboženských otázkach, ale aj v oblasti jazyka. Právo dosadzovať kňazov šľachticmi bolo obmedzené v roku 1647 zákonným článkom č. 7. Patronátne právo však neprestalo platiť – patrón mohol na fary dosadzovať kňazov podľa svoje vôle aj naďalej, no poddaní už túto voľbu nemuseli rešpektovať a mohli navštevovať iný kostol.
       V roku 1564 vznikol Užský reformovaný kalvínsky seniorát – jeho prvým seniorom sa stal farár slovenského reformovaného kresťanského cirkevného zboru v Pavlovciach. Najneskôr od roku 1585 (a ešte i v prvej polovici 17. storočia) kalvínski kazatelia vysluhovali bohoslužby v jenkovskom farskom kostole po slovensky.[14] V rokoch 1586 až 1644 ako duchovní jenkovského kalvínskeho zboru pôsobili Ján Fekesházi, Ján Jenkei, Ján Fekesházi, Tobiás Szolár, Michal Szobránci, Ferenc Sároi, Štefan Nyari.
       Už v druhej polovici 17. storočia zasiahli aj jenkovskú farnosť udalosti súvisiace s rekatolizáciou. K agilným rekatolizátorom patrili mnohí miestni šľachtici, ktorí kalvínske kostoly navrátili do rúk rímskokatolíckej cirkvi. V priebehu 17. a 18. storočia jeden kostol mohol aj niekoľkokrát prejsť z rúk kalvínov do rúk katolíkom a naopak. Musíme však podotknúť, že mnohé z týchto kostolov boli pôvodne rímskokatolícke.
       Súčasný významný slovenský jazykovedec Štefan Švagrovský charakterizoval tieto udalosti nasledujúcimi slovami: „V polovici 18. storočia vedú Habsburgovci a katolícka cirkev v Uhorsku neľútostný boj o majetky, vedený pod rúškom náboženského boja. V bojoch o kostoly stáli vždy proti sebe: na jednej strane katolícky zemepán s katolíckym farárom a županom a nimi zorganizovaní občania, na druhej strane kalvínsky zemepán s kalvínskym farárom a nimi zmobilizovaní občania.“.
       Súčasťou farností boli aj farské školy. Učili v nich primerane vzdelaní muži – zvyčajne absolventi mestských či cirkevných škôl, resp. univerzít. Do farských škôl učiteľov pozýval príslušný cirkevný zbor – samozrejme, so súhlasom miestneho zemepána a kazateľa. V miestnej škole sa popri vyučovaní náboženstva a trívia (čítanie, písanie, počítanie) používal vo vzájomnej komunikácii i materinský jazyk žiakov.
       Od 14. storočia začalo na územie východného Slovenska prenikať valašské obyvateľstvo. K jeho trvalejšiemu usadzovaniu sa v tejto oblasti dochádzalo až od začiatku 15. storočia. Valašské obyvateľstvo bolo nositeľom východného obradu (v súčasnosti ide o pravoslávne a gréckokatolícke vierovyznanie), čím sa náboženské a etnické zloženie jednotlivých obcí spestrilo. V prípade Sejkova sa nám, žiaľ, nepodarilo presne zistiť, kedy sa tu usadili prví takíto obyvatelia.
       Sedemnáste storočie bolo storočím povstaní uhorskej šľachty proti cisárskemu dvoru Habsburgovcov, počas ktorých bolo veľmi postihované najmä východné Slovensko. Mnoho dedín vtedy spustlo v dôsledku útekov obyvateľov do lesov, ale aj úbytkom spôsobeným vojnovými udalosťami a epidémiami.

Comments are closed.