Príroda a poloha

Aj v zemi sa dá čítať ako v kronike
       Najstaršie poznatky o vývoji Sejkova nám priniesli archeológovia. Hoci sa na okolí našej obce našli výrazné dôkazy o živote pravekých ľudí v našom regióne už v staršej dobe kamennej (paleolit), doteraz najstaršie archeologické pamiatky zozbierané počas povrchových  prieskumov v našom chotári pochádzajú z mladšej doby kamennej (neolit). Z nájdených črepov, často zdobených vypuklinami a vrypmi sa podarilo zostaviť aj jednu valcovitú nádobu, ktorá patrí do kultúry východnej lineárnej keramiky (5. tisícročie pred naším letopočtom). Už vtedy tu žili ľudia, ktorí sa živili lovom, zberom ale už aj obrábaním zeme, ktorej plody si na zimu uchovávali v rozmerných hlinených zásobniciach. Ale stopy po svojom živote tu zanechali aj po nich tu žijúci ľudia z obdobia eneolitu, teda neskorej doby kamennej, nazývanej už aj dobou medenou (3. – 2. tisícročie pred naším letopočtom). Sú to črepy nádob tzv. tiszapolgárskej kultúry. U nás sa okrem menších kúskov našiel aj kus nádoby na dutej nôžke, aké sa vtedy používali najmä na obradné účely. A nielen to. Odštepy z kusov obsidiánu – tvrdého, priesvitného kameňa nazývaného sopečné sklo, svedčia o tom, že už v tejto dobe tu prekvital aj praveký obchod. Rohovec totiž museli doniesť až od rieky Bug v dnešnom Poľsku. Ako vidieť, pre spoznávanie dávnej minulosti obce má v rukách archeológa veľkú vypovedaciu hodnotu každý neobvyklý črep, kosť, kameň so stopami po opracovaní, stopy po ohnisku, zlomky kovových predmetov a podobne, na aké možno naraziť pri akýchkoľvek zemných prácach. Preto si treba všímať, ohlásiť obecnému úradu alebo priamo v múzeu v Michalovciach. Ktovie aké prekvapenie môže ešte skrývať pôda nášho chotára, napríklad aj zvyšky eneolitického násypu, ktorý na jednom z honov zaznamenal významný archeologický pracovník Karol Andel (1897 – 1977). Ten istý, ktorý v miestnom hlinisku Stočok zistil sídliskovú, žiaľ už kopaním porušenú vrstvu zo 7. až 11. storočia nášho letopočtu. Nájdené zvyšky nádob, vrátane kusov veľkého hlineného pekáča dokladajú, že už v tomto období tu existovalo sídlisko – osada našich slovenských predkov.
 Kým napísali „Cykodeyl“ – Sejkov
       V druhej polovici 9. storočia, za panovania kniežaťa, neskôr kráľa Svätopluka (vládol v rokoch 871 – 894) aj najvýchodnejšia časť dnešného Slovenska bola súčasťou Veľkomoravskej ríše. To znamená, že aj obyvatelia sídliska v našom chotári, doloženého nálezmi zo 7. až 11. storočia boli príslušníkmi tohto vyspelého štátu.
       Bol to štát s usadlým, prevažne roľníckym obyvateľstvom ale aj rozvinutou remeselnou výrobou od spracovania kovov, až po umelecké šperkárstvo. Štátna správa bola zabezpečovaná z 30 hradských miest. Bol to štát s rozvinutým staviteľstvom, diaľkovým obchodom a silnými vojenskými družinami. Centrum tvorila Morava a Slovensko, ale patrili k nemu aj územia alebo časti území dnešných štátov Rakúska, južného Balkánu, Maďarska, Ukrajiny, Poľska a Čiech. Pred prijatím kresťanstva naši predkovia, podobne ako iné národy, uctievali rôzne božstvá, o ktorých si mysleli, že sídlia v prameňoch, skalách, hájoch a podobne. Dodnes nám to pripomínajú niektoré prastaré zvyky ako vynášanie Morény, pálenie svätojánskych ohňov a iné. V 9. storočí však už bolo Slovensko kresťanské. Mali sme vlastného arcibiskupa Metoda, vlastné biskupstvo v Nitre a po reorganizácii v roku 899 mala ríša až troch biskupov. Prijatie kresťanstva v tom čase nebolo len náboženskou záležitosťou. Bolo oficiálnou ideológiou vtedajšej Európy. Jeho prijatím naši predkovia kultúrne i politicky predbehli všetky okolité národy okrem Nemcov. Vďaka cyrilometodskej misii tu bola svojrázna slovanská kultúra s vlastným jazykom, písmom, literatúrou, zákonníkom, učilišťom a liturgiou v reči ľudu. V roku 880 pápež Ján VIII. prijal Svätopluka a jeho ríšu pod svoju záštitu, čo zopakoval pápež Štefan V. roku 885, berúc kráľovstvo a „kráľa Slovenov“ ako léno Svätej stolice pod svoju ochranu. V danej dobe to bolo medzinárodné uznanie na najvyššej úrovni, čím sa ríša našich predkov aj po právnej stránke vyrovnala so súdobými európskymi štátmi.
       V priebehu 10. storočia však došlo pod náporom bojových jazdeckých skupín maďarských kmeňov k rozvráteniu moci Mojmírovcov. Koncom storočia jeden z kmeňových maďarských náčelníkov (Gejza) začal s utváraním kniežatstva, ktoré jeho syn Štefan I. pretvoril na uhorský štát. Od začiatku 11. storočia začalo postupné obsadzovanie a začleňovanie slovenského územia do Uhorska, v ktorom nútene ostalo do roku 1918. Množstvo brániacich sa osád a hradísk bolo pritom zničených. Nový štát napriek tomu prebral mnoho skúsenosti z Veľkej Moravy (napríklad poľnohospodárstvo, remeselné, cirkevné presbyteriáty, správne župy a podobne). Naša obec sa dostala pod nových vládcov na rozhraní 11. a 12. storočia, keď Maďari posunuli hranice Uhorska vyššie od Uhu a východne od Laborca pod Vihorlat a vyššie. Začiatkom 12. storočia už Sejkov cirkevnoprávne patril zrejme do Užského archidiakonátu Jágerského biskupstva. Nasledovalo obdobie určitej konsolidácie a úprav rozháraných pomerov, ktoré trvalo až do mongolského vpádu.
       Začiatkom marca 1241 vtrhli do Uhorska Tatári. Medzi ťažko skúšané územia patrila aj oblasť Užského komitátu. Dediny a mestá boli vypálené, obyvateľstvo sčasti vyhubené a majetok ulúpený. Tatárom odolali iba kamenné hrady a horské i močaristé územia. V roku 1242 mongolskí bojovníci odtiahli a obyvateľstvo sa postupne vracalo do svojich domovov. Z obavy pred opätovným návratom divokých lúpežných hord dali uhorskí panovníci postaviť i v regióne dnešného Zemplína viacero hradov. Jeden z regionálnych historikov opísal tieto udalosti nasledujúcimi slovami:
„Tatársky vpád doslova skosil stolicu. Tatári sem vpadli ako pohroma kobyliek. Mučili, pálili, hubili. Ostali po nich iba vypálené sídliská. Tatári boli majstri vo vypaľovaní krajiny, najmä na rovine. Proti hradom nevedeli útočiť.“

Comments are closed.